Máme za sebou Zelený štvrtok, Veľký piatok i Bielu sobotu a dnes slávime, milí bratia a sestry, Veľkonočnú nedeľu zmŕvychvstania nášho Pána Ježiša Krista.
Mnohí povedia, pre kňazov je to ale fuška, štafeta kázania. Áno, je to ohlásenie radostnej zvesti, hlavne dnes:
„Toto je deň Krista Pána, radujme sa, aleluja!
„Vstal Pán, Kristus, nádej moja! Čuj a plesaj o svete!“
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, láska nezávidí.
Láska sa nevypína, láska sa nenadúva, láska nezávidí.
Takúto pieseň si niekedy spievali mladí chlapci a dievčatá a pomáhali si tým motivovať svoju myseľ, srdce aj svaly, aby o láske správne rozmýšľali, a aby sa za láskou aj hýbali.
Veď preto Boh poslal na svet svojho Syna, aby sme nielen o láske spievali a snívali, ale aby sme lásku aj videli. A aby nás Jeho láska zmierila s Bohom, ktorý je Láska.
„Je dokonané.“ (Jn 19, 30) Stalo sa, čo sa malo stať. To, čo predpovedali dávni proroci, na čo čakali všetci spravodliví, na zemi i v podsvetí. Aj keď víťazstvo ešte len príde, na tretí deň, ale bez tohto diela na kríži by nebolo možné. Ježiš učinil všetko, čo mal, dokonale splnil Otcovu vôľu, to, prečo žil, kvôli čomu prišiel na tento svet, kvôli čomu sa narodil. Tu sa završujú všetky naše pôsty, naše zapierania, naše umŕtvovania. Prečo? Lebo už ženích nie je medzi nami. Ježišovo odovzdanie sa na kríži je všetkým, čo sa dalo urobiť pre záchranu človeka.
Miloval ich do krajnosti
V dnešnú nedeľu počúvame úryvok Jánovho evanjelia, ktorý nám opisuje stretnutie pri studni: Ježiša a ženy – Samaritánky. Keď pozorne čítame, všimneme si, že obaja prichádzajú, aby našli odpočinutie a osvieženie. Ježiš si sadá, lebo je unavený z cesty a žena prichádza aj s krčahom, aby nabrala vodu a odniesla si z nej domov. Obaja sa stretajú pri studni, pri zdroji vody. Ježiš pýta od ženy vodu. Všetci dobre poznáme, aké nepríjemné to je, keď zažívame smäd.