I
V podvečer prvého dňa veľkonočných sviatkov blížil sa Ježiš od Jericha k Jeruzalemu.
Po nočnom odpočinku v Betánii stoloval u nejakého Šimona, ktorého pravdepodobne uzdravil z malomocenstva (Mk 14). Matúš a Marek ho spomínajú ako všeobecne známeho človeka v prvej Cirkvi.
Zavolali, samozrejme, aj Martu, Máriu a Lazára...
Marta posluhovala a Mária rozmýšľala, ako by si uctila prevzácneho hosťa.
Mala alabastrovú nádobku s pravým indickým nardom. Bola to veľká vzácnosť, ale neváhala rozlomiť ju a vyliať mu celý jej obsah na hlavu i na nohy a rozotrieť mu ju svojimi vlasmi.
Už sa mu to raz stalo.
A tiež u Šimona.
Ale u iného.
To bolo v Galilei.
Judáš, hospodár apoštolského zboru, odhadol škodu, čo urobila Mária, na tristo denárov. Pri tejto príležitosti zmarila teda celoročnú mzdu palestínskeho robotníka.
Nazval to márnotratnosťou.
Podobne hodnotili Máriin čin aj ostatní apoštoli (Mt 26).
No Ježiš ho ocenil inak.
Jej skutok nazval prorockou predpoveďou jeho pohrebu, úctou k telu, ktoré budú zakrátko toľkí potupovať, a láskou, ktorá nepozerá na hodnotu toho, čo dáva.
Mária a Judáš.
Dva typy Kristových učeníkov.
Mária predstavuje tých, čo mu ochotne ponúkajú všetko, čo majú a čo môžu.
Judáš je obrazom tých, čo sa usilujú vyťažiť z nášho Pána pre seba všetko, čo sa len dá...

II
Mária vzala libru vzácneho nardu – aby prejavila úctu a lásku svojmu a nášmu Pánovi. Ale netreba ju kopírovať...
Škála prejavov pozornosti voči nemu má, našťastie, dostatočnú šírku. Ak nemôžeme vylievať drahý nard na jeho historické telo, môžeme mnohostranne poslúžiť jeho tajomnému telu, ktorého sme údmi.

Prečo nepredali tento olej? – opýtala sa neresť, ktorá sa chcela zdať čnosťou.

Nechaj ju. – Len prednedávnom sa jej zazlievalo, že sedela pri mojich nohách, keď bolo treba obsluhovať.
Teraz ma obsluhuje, a takisto sa jej to zazlieva...
Láska k Synovi človeka má veľa foriem a vždy si volí tú, ktorá je najvhodnejšia.

Urobila, čo mohla (Mk 14). – A ja práve na to hľadím, či niekto dáva všetko, čo má...
Či všetko robí, čo môže...

III
Rozbitá alabastrová nádoba s nardom hovorí v tejto príhode o úcte a láske.
Úvahy apoštolov o opatrnosti, ktorá príliš dlho hľadá to lepšie.
Niekedy tak dlho, že nemá potom kedy konať ani to dobré. Obyčajne stráca jednu príležitosť za druhou a na konci zostáva stáť s prázdnymi rukami.
Kristovo tajomné telo, jeho Cirkev, nečaká na naše jalové úvahy.
Čaká hlavne na skutky, a tých je schopná len láska.

IV
Pane, učíš nás tu nenanucovať iným svoje predstavy o úcte k tebe, ale aj nebáť sa svoje prejaviť tam, kde sa nám naskytuje vhodná príležitosť...
Nauč nás, prosíme, citlivo zachytávať popudy tvojho Svätého Ducha a vždy a všade ťa tak milovať, ako si to praješ a ako si to zaslúžiš – z celého srdca a zo všetkej sily. Amen.