I
Ježiš zastavil na chvíľu slávnostný sprievod.
Zahľadel sa na mesto, ktoré sa chystalo zabiť najväčšieho z prorokov.
A keď vyratúval hrôzy, ktoré sa mali onedlho rozložiť po obidvoch stranách jeho hradieb, rozplakal sa.
Potom sa utíšil a pohol sa napred, aby sa každou chvíľou stával menším v očiach tých, ktorých mal okolo.
Pred bránami tohto pyšného mesta bol ešte Mesiášom, Požehnaným, prichádzajúcim v Pánovom mene...
Vo vnútri už len Ježišom, prorokom z Nazareta (Mt 21, 11). V nádvorí vladárovho paláca už len človekom.
A na konci už len niekým, kto je hoden smrti, a to tej najpotupnejšej...
Jeho popularita, jeho obľúbenosť sa teda zmenšovala.
Ale jeho slovo zostávalo.
Aj to slovo o kameňoch...
Prišiel čas a tie naozaj začínali volať.
Jemu na slávu, a všetkým, čo nepoznajú a nevyužívajú čas Božích napomenutí, čas spásonosných navštívení, na výstrahu.

II
Zazrel mesto a plakal – pretože bol dobrotivý.
Ale aj preto, že voči tomuto mestu bude musieť byť raz aj spravodlivý.

Lebo prídu na teba dni – dni oneskorenej ľútosti nad zmarenými milosťami, nad odmietnutými povzbudeniami, nad nepovšimnutými výstrahami.
Ó, keby si poznalo, čo by ťa v tie dni mohlo zachovať v pokoji!

III
Robíme si aj my aspoň občas takéto zastavenia sa nad mestom, v ktorom spĺňame svoje poslanie?
Nad dedinou, v ktorej bývame?
Nad rodinou, v ktorej žijeme?
Sme aj my pre svoje prostredie znakom Božej návštevy?
Do akej miery a v čom?
A keď naše okolie nechce pochopiť Božie výzvy, ktoré mu pripomíname, mávame aj my také smútky ako náš Pán, také duševné bolesti a slzy?
Jemu neboli ľahostajné osudy tých, ku ktorým ho Boh poslal...
Ak by sme toto evanjelium nepokladali za Božie napomenutie, za čas Božej návštevy, mali by sme vedieť, že Ježiš vtedy plakal aj kvôli nám.

IV
Pane, prosíme ťa, daj, aby sme tento tvoj plač nad nevšímavým mestom pochopili ako ďalšiu výzvu na pokánie. Pomáhaj nám objavovať ju v každom tvojom slove, v každej príhode. Nech nezmaríme ani jednu Božiu návštevu. Amen.