I
Po zázraku, ktorý urobil Ježiš pod horou premenenia, sa v učeníkoch znova zobudila istota, že ich Majstrovi sa v Jeruzaleme nič zlé nemôže stať.
Znova začínali veriť, že zvíťazí nad protivníkmi a vyhne sa smrti. Ježiš ich preto musel znova upraviť.
Celkom otvorene im povedal, že úplne patrí Bohu a podľa Izaiášovho proroctva bude preto úplne patriť aj ľuďom.
Boh im ho vydá do rúk a oni s ním urobia, čo budú chcieť – tak ako s jeho predchodcom.
Poviažu ho, zbijú na celom tele, zavesia na kríž a budú sa mu posmievať, pokým nevydýchne.
Pri tejto svojej predpovedi vyzval učeníkov, aby dobre počúvali, čo im hovorí, a prestali už konečne snívať o víťazstvách bez boja a o triumfoch bez krvi...
Zdá sa, že to trochu pomohlo.
Pri tejto príležitosti sa správali už múdrejšie ako vtedy, keď im hovoril o tom prvý raz.
Peter už napríklad neprotirečil, už mu nevravel: Nech ti je milostivý Boh. To sa ti nesmie stať!
Mlčal.
A s ním aj ostatní.
V skutočnosti však len preto, lebo sa báli, že im Ježiš bude znova o tom hovoriť.
A on aj hovoril...
Bolo predsa veľmi potrebné vnútorne ich pripraviť na túto chvíľu. Hovoril im teda i ďalej o svojom blízkom konci a hovoril im o ňom stále jasnejšie.

II
Dobre počúvajte – čo čaká mňa, a potom zrejme aj tých, čo pôjdu v mojich šľapajach.

Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí – ktorí znemožnia Všemohúceho, spútajú Oslobodzujúceho a umlčia Slovo, ktoré im prišlo oznámiť, ako sa môžu zachrániť...

Oni nechápali – lebo si nevedeli predstaviť, že by sa sila, ktorú prejavil toľkými zázrakmi, mohla stať raz slabou.

Báli sa ho opýtať – báli sa pravdy, ktorá vždy oberá ľudí o ich ilúzie...

III
Keď Ježiš oznámil učeníkom svoju cestu do Jeruzalema, dostali sa do smútku i do protirečenia.
A bolo ich treba posilniť.
Vzal preto troch najdôvernejších na horu premenenia. Ale pri zostupe, keď zasa začínal spomínať Jeruzalem, znova stratili nadšenie, ktoré im potom vrátil svojím zázrakom pod horou.
No nenechal ich v ňom, lebo ich bolo treba pripraviť na to, čo ich čakalo.
Znovu im preto začal hovoriť o svojom utrpení.
Takto udržiaval Pán svojich Dvanástich v duševnej rovnováhe.
A tak udržiava aj nás.
Počítajme teda s tým, keď budeme snívať o pokojnom bezproblémovom učeníctve, o úspešnom kresťanstve, ktoré raz iste zvíťazí vo svete, v krajine, v meste, v dedine alebo aspoň v našej rodine, že Pán prehovorí k nám rečou nejakých ťažkostí alebo i prenasledovaní.
Ale keď nás tieto začnú uvádzať do strachu, do nepokoja a malomyseľnosti, čakajme, že nájde východisko, že nás zas poteší...
Robí tak so svojimi preto, že ich chce mať takých, ako bol on, vyrovnaných na ceste do Jeruzalema – do toho pozemského i do toho nebeského...
Na ceste k utrpeniu i k sláve.

IV
Pane, tvoja blahozvesť sa stáva pre nás blahou zvesťou len vtedy, keď ju prijímame celú, tak ako odznela.
Daj nám, prosíme, pomocou tvojho slova čím prv pochopiť, že k vzkrieseniu sa vždy ide cez smrť, k sláve cez potupu a k večným radostiam cez bolesti, ktoré sú len dočasné a vďaka tvojej dobrote len občasné. Amen.