I
Ráno po stolovaní v Betánii kráčal Ježiš so svojimi učeníkmi k Jeruzalemu.
Po usadlosť Betfage šiel pešo. Ako ostatní...
Odtiaľ na osliatku, aby ešte aj takto pripomenul tým, čo sa cestou pridávali k nemu stále vo väčšom počte, že je Mesiáš. Podľa Zachariášovho proroctva (9, 8) mal totiž Mesiáš vojsť slávnostne do Jeruzalema práve na tomto zvierati.
Bola to zvláštna chvíľa.
Všetko mu v nej odrazu vychádzalo v ústrety.
Učeníci poslúchali bez námietok, keď ich posielal pýtať osliatko.
A majitelia im ho prepúšťali bez akýchkoľvek pripomienok. A tí, čo utvárali jeho sprievod, s úplnou samozrejmosťou mu kládli pod nohy svoje rúcha a palmové ratolesti.
A keď mu potom stále sa množiace zástupy privolávali na slávu ako svojmu Kráľovi, vychádzal im v ústrety aj on. Neumlčoval ich, nevyhýbal sa im ako kedysi po rozmnožení chlebov na púšti...
Zaiste preto, že ešte aj takto bolo treba povedať Jeruzalemu, kto to vchádza do jeho brán, a zároveň pomocou tohto ľudového entuziazmu ešte nejaký čas zadržať tých, čo sa rozhodli zatknúť ho, aby mohol ešte učiť v chráme a odovzdať svojho ducha Otcovi až v ten deň, v ktorom si celý národ bude pripomínať zachraňujúceho predobrazného egyptského baránka.
Niektorým sa tieto jasavé výkriky zástupov nepáčili.
Dráždili ich niektoré slová.
Najmä slovo Kráľ...
Ale Ježiš im povedal, že kamene mu budú volať na slávu, ak ľudia umĺknu.

II
Choďte a povedzte – že Pán potrebuje... Nateraz to ich priviazané osliatko…
Neskoršie, keď vás pošle do celého sveta, poviete, že Pán potrebuje všetko, čo je nejako priviazané. Potrebuje uložené finančné prostriedky, dobre zariadené, ale pritom neobývané priestory, usporiadané, ale málo využívané knihy, nerozvinuté osobné vlohy...
Všetko treba odviazať a uvoľniť pre neho...
Hlavne však srdcia. Tie sú preňho najväčším ziskom.

Prestierali mu svoje plášte – na znak, že sú ochotní dať mu pod nohy i seba.

Kamene budú kričať – keď títo umĺknu.
Najprv tie, ktoré sa popukajú od bolesti pri mojej smrti. Potom bude volať kameň, ktorý sa odvalí z môjho hrobu. A nakoniec všetky, čo budú padať z múrov vášho horiaceho mesta.

III
Týmto svojím postojom nás Pán učí, ako máme prechádzať cez triumfy ľudu, cez žičenia najbližších, ale aj cez závisť a nenávisť neprajníkov.
Cez toto všetko máme prechádzať pokojne, dôstojne, ale aj skromne.
Ľudské sympatie a odpory sú len prechodné.
Sú len dočasné ako všetky skúšky našej vernosti tomu, za ktorým sme vykročili.

IV
Pane, stúpame s tebou do Jeruzalema.
Niekedy cez súhlasné triumfy, inokedy cez ubíjajúce nepochopenia, ba aj britké posmechy a kruté prenasledovania. Nedovoľ, prosíme, aby nás niečo z toho obralo o pokoj a zviedlo z cesty, ktorou sme sa pohli za tebou. Amen.