Tým, že sme boli pokrstení, dostali sme aj my Jánovu úlohu: byť prechodom, mostom k Pánovi.
Na mostoch, ako vieme, bývajú upozornenia: Hir nou parking! – Tu nie je dovolené zaparkovať... Tu nie je dovolené stáť a tobôž nie ubytovať sa.
Aktívny kresťan, akým by mal byť každý z nás, je pre iných na ceste k Bohu len takým niečim ako most, ako prechod bez zastavovania.
Nemali by sme preto pri získavaní nových členov Božieho kráľovstva zabúdať, že sme na Jánovom mieste, že získavame iných pre seba len preto, aby sme ich čím prv odovzdali Kristovi. Veď stratiť ich kvôli nemu je pre nás vždy veľkým ziskom.
Možno niektorí k nám priľnú a budú nás mať veľmi radi. Možno to budú naše deti, naši príbuzní alebo priatelia, zamestnávatelia alebo i zamestnanci. Potešme sa tomu, ale viac sa tešme vtedy, keď zostanú na svojich miestach, na miestach svojej povinnosti doma a či v zamestnaní, kde ich čaká Kristus.
Nelákajme ich, a nehladkajme donekonečna. Aby ich mal naším prostredníctvom čím prv Ježiš Kristus, povedzme im vždy pravdu, tak ako Ján svojim učeníkom. Budeme pritom možno trpkí a možno ich tým aj stratíme. No nesmúťme, ak im to pomôže odpútať sa od nás a pripútať sa viac ku Kristovi.
A verme, pevne verme, že budú tým viac naši, čím viac budú jeho...
Ale čo platí o ľuďoch, ktorých nazývame svojimi, platí rovnako aj o našej sile, aj o čase, aj o cti a o peniazoch...
Potešme sa, vždy sa potešme, ak strácame aj v tomto ohľade niečo z toho, čo je naše, kvôli tomu, aby sa Kristus stal známejším, aby našimi stratami vzrástol v očiach tých mnohých, ktorí ho ešte dosť nepoznajú a preto ani nenasledujú, ani dosť nemilujú.