Pán Ježiš dovolil, aby ho diabol pokúšal.
Zaiste preto, aby sme sa od neho naučili, ako čeliť diabolským náporom a odchádzať z bojiska ako víťazi.
Nevieme povedať, či sa zlý duch priblížil k Pánovi v prepožičanej ľudskej podobe alebo len ako duch vo forme vnútorného nutkavého hlasu.
Dôležitejšie je vedieť, ako sa približuje k nám.
Možno prichádza k nám v skutočnom živom človeku, ktorý nás svojím slovom alebo svojím počínaním zvádza na to, čo sa prieči Božej vôli.
A možno prostredníctvom toho človeka, ktorým sme my sami, pomocou našich chutí i nechutí, našich falošných predstáv o tom, čo je dobré a čo zlé a pomocou pomýlených postojov vyplývajúcich z našich troch nebezpečných žiadostivostí: zo žiadostivosti tela, ktorou človek zachováva samého seba a svoj rod; zo žiadostivosti očí, ktorou podnecuje a dopĺňa v istom zmysle tú prvú, a z pýchy života, ktorá v nás plodí radosť z toho, že si môžeme iných prispôsobovať sebe a podmaňovať si ich.
Diabol pokúšal Pána najprv žiadosťou tela tým, že psychologicky využíval jeho hlad.
No Pán mu svojím odmietnutím povedal asi toto: Štyridsať dní a nocí som žil bez hmotného chleba. Človek má aj dušu, ktorá sa sýti Božím slovom a je schopná, keď si to Boh praje, udržať pri živote aj telo.
A tu sa nám nastoluje otázka, či vieme kvôli Božiemu slovu, v ktorom sa nám naznačuje naše poslanie, so samozrejmosťou ba i s radosťou odbiť pokušiteľa tam, kde nám ponúka uprednostniť starosť o telo pred starosťou o dušu.
Mnohí z nás si tak prekrmujú telo, že zabúdajú na dušu až natoľko, že potom stratia naraz i časný i večný život.