Boh je láska – pripomína nám Pánov apoštol Ján. Láska, v ktorej každá činnosť splýva s činiteľom. Aj jeho slovo je láska, aj prianie, aby aj ozvena tohto jeho slova bola láska.

Žiaľbohu, naše srdcia sú často také preplnené pozemskými márnosťami, že pod ich vplyvom zaniká táto žiadúca a pre nás spasiteľná ozvena.

Ak zavoláme do prázdnej izby, ktorá má patričné rozmery, počujeme svoju ozvenu. Keď tam nasťahujme nábytok, koberce, záclony a všetko možné, o čom si myslíme, že to potrebujeme, ozvena bude postupne slabnúť až úplne zanikne.

Je to škoda, lebo veď práve od tejto ozveny na Božiu lásku závisí naša spása. V takýchto prípadoch nám Boh vo svojej dobrote vychádza v ústrety a zjavuje nám aj druhú črtu svojej tváre – spravodlivosť, ktorou v nás vyvoláva spasiteľný strach, strach pred večným trestom.

Je zaiste krajšie a pre Božie dieťa dôstojnejšie milovať Boha, než sa ho báť. Ale Boh vie, aké má deti. Preto nám prostredníctvom svojho Syna hovorí aj o pekle, ktoré čaká na každého, kto nechce zachovávať jeho príkazy z lásky. Má nás tak rád, že nás chce aspoň touto strach budiacou skutočnosťou zachrániť tam, kde to nejde láskou.

V Božom slove sa stretáme s vetou: Bázeň Božia je počiatkom múdrosti.

A láska...?

Láska je jej vrcholom.

Ak nie sme ešte na vrchole – a ťažko povedať, kto z nás by sa odvážil povedať, že ho už dosiahol – majme aspoň tú počiatočnú múdrosť, t.j. strach o seba, strach pred sudcom, ktorý dobrých odmieňa a zlých tresce.

O líške sa hovorí, že ak sa chytí do pasce za nohu, odhryzne si ju a na troch si zachraňuje život.

Je to ukrutné, ale náš Pán nám radí to isté.

Z tvrdosti voči nám?

Nie.

Z lásky.

Boh je láska a všetko, čo robí, hovorí alebo si praje, je láska.

Ak nie sme ešte schopní patričnej ozveny, ak ho ešte nemilujeme, aspoň sa ho bojme.