Oltár bol odjakživa vyznaním viery v Boha.

Človek, ktorý ho staval, dával najavo, že uznáva neviditeľnú bytosť, ktorá ho nekonečne prevyšuje a od ktorej totálne závisí.

To, čo potom kládol na oltár, vyjadrovalo stupeň tejto jeho viery.

Ale trošku si tu rozšírme pojem oltára.

To nie je len ten vkusne a bohato vyzdobený obetný stôl, ku ktorému chodíme pod klenby priestranných katedrál alebo malých dedinských kostolíkov.

Oltárom môže byť aj príliš chudobný rodinný stôl, na ktorý ideme položiť niečo zo svojho živobytia, za ktorým sedí brat s hlavou v dlaniach, lebo nemá čo dať svojim hladným deťom, alebo ideme naň položiť lieky pre dakoho, kto si ich nemá za čo kúpiť, alebo nejakú knihu, ktorá by mohla pomôcť zorientovať sa v duchovnej chudobe a zamerať sa smerom k Bohu, ktorého slovo je solutio omnium problematum – riešením všetkých problémov.

Veď tak počúvame Toho, od ktorého všetci závisíme: Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, to ste mne urobili.

Ale rozšírme si pojem oltára ešte raz.

Môže ním byť veľmi vhodne aj dlaň daktorého brata, do ktorej vkladáme svoju ruku, aby sme mu jej podaním vrátili pokoj, ktorý sme mu vzali svojou nepravdivou rečou alebo nespravodlivým skutkom.

V tomto evanjeliovom úryvku nás Pán upozorňuje, na ktorý oltár máme prednostne položiť svoj dar.

Či na stôl brata, ktorý je chudobný preto, že ten náš je príliš bohatý, alebo na oltár jeho srdca položiť dar svojej pokory a odprosenia za ukradnutý pokoj, ktorý je súhrnom mnohých dobier.

Ak by sme išli so svojimi darmi prv pred chrámový oltár, máme sa podľa Pánovho slova vrátiť k tomu, ktorý nám predstavuje bratov chudobný stôl alebo jeho našou vinou schladnutá dlaň.