Hnevom obyčajne reagujeme proti tomu, kto odmieta naše názory a postoje alebo ruší naše nároky a práva.

Ak nám niekto ubližuje neuvedomene, alebo sa len domnievame, že sa proti nám stavia, náš hnev je neoprávnený, nemúdry, ba aj hriešny.

Ak je takéto jeho počínanie skutočné a vedomé, náš hnev je spravodlivý.

Ale je možné zhrešiť aj spravodlivým hnevom.

Napríklad, ak je prílišný, neúmerný, ak zúrime, vybuchujeme a nedbáme, čo tým spôsobujeme iným alebo aj sebe.

Najhorší prípad hnevu, na ktorý nás upozorňuje Ježiš Kristus je ten, ktorý končí nenávisťou, ktorý v nás pretrváva, prestáva byť epizódou a mení sa na stav. A deje sa to takto: Kto sa ho nechce hneď vzdať, hľadá si pod jeho vplyvom argumenty na stále ťažšie obžaloby namierené proti domnelému alebo skutočnému krivditeľovi a pozvoľna prechádza do nenávisti, ba aj do chuti pomstiť sa. Ak nie inak, tak aspoň iróniou, ohovárkou a osočovaním.

V očiach nášho Pána je tento stav veľmi zlý. Keby ho nepokladal za taký, keby bol hnev iba dajakou zanedbateľnou maličkosťou, nikoho by zaň neodsudzoval na večný trest.
Mali by sme sa preto denne spytovať, či nie sme v takomto nebezpečnom stave. Mali by sme si častejšie pripomínať, najmä pri modlitbe, ktorú nás naučil náš Pán, že nemôžeme obsiahnuť odpustenie od Boha, ak nie sme schopní odpustiť blížnemu.

Apoštol Pavol nám v jednom svojom liste poukazuje na druhú vhodnú príležitosť na vyrovnanie sa v tomto ohľade, keď nás vyzýva, aby slnko nezapadalo nad naším hnevom. My túto príležitosť nazývame večerným hodnotením dňa.

Ak sme tu úprimní a nechceme, aby nad nami zapadlo slnko Božej milosti, dajme si jedno silné predsavzatie, že zasvietime na konci každého svojho dňa slnkom odpúšťajúcej lásky nad všetkými, ktorí nám svojou krivdou dohnali do duše nejaký mrak.