Mentalitu dieťaťa charakterizujú natiahnuté prázdne dlane a slovko: Daj! – To je egoizmus.

Dospievajúci si podávajú ruky, a tým akoby hovorili: Niečo za niečo. – To je spravodlivosť.

Natiahnuté obidve ruky plné darov a slovko: Na... vezmi si... to je ľudská dozretosť, to je láska.

A k tomu patrí Apoštolova pripomienka: Keď som bol dieťa, robil som ako dieťa... Keď som dospel, počínam si ako muž.

Keď sme začínali svoj život, hovorievali nám tí, ktorí nás zrodili a potom aj vychovávali: Nechoď medzi zlé deti... Dávaj si pozor, s kým chodíš... Nekamaráť sa s hocikým...

Hovorili nám tak zo strachu, aby nám niekto do egoisticky vystretých prázdnych detských dlaní nevložil dačo, čo by nám mohlo škodiť po celý život. Keď sme sa potom počas svojho dospievania naučili i sami rozlišovať medzi dobrým a zlým, medzi osožným a škodlivým, postupne sa nám dostávalo stále viac slobody.

A keď sme konečne dozreli, prevzali sme tú istú úlohu deliť sa o všetko, najmä však o duchovné hodnoty s tými, čo sú chudobnejší ako my.

Môže byť, že sa aj my cítime vo svojej dospelosti, ba i v starobe, duchovne alebo hmotne chudobnými a chodíme už aj my pomedzi ľudí s otvorenými dlaňami a so slovkom: Daj!

To je možné, ale nie je to správne, ak pritom nevyhľadávame a neobdarúvame tých, čo sú od nás biednejší.

Pán nám dáva príklad. Oznamuje: Evanjelium sa zvestuje chudobným, – a podľa toho čo hovorí, aj koná. Chodí medzi mýtnikov a hriešnikov snaží sa obdarovať ich – duchovne.

Farizeji sa nad ním pohoršujú a šomrú.

No Pán nemá rád farizejov, nemá rád tých, čo vyjedajú domy sirotám a vdovám a nevedia ani v dospelosti, otvárať dlane s dobroprajným úsmevom a so slovkom: Na... Vezmi si..., ktorí sa ešte nedostali ani v starobe od detského egoizmu cez spravodlivosť k láske.