24. nedeľa v Cezročnom období rok „A“

Drahí bratia a sestry!
V jednom meste žil istý muž. Bol to človek v stredných rokoch a čo bolo zaujímavé, mnohí ho veľmi milovali aj napriek tomu, že nebol ničím význačný, nebol ani bohatý, ale dokázal počúvať, vedel poradiť, mal rád deti, hrával sa s nimi a z tohto dôvodu by si ho tieto deti nedali za nič na svete. Avšak iný človek plný závisti, žiarlivosti ináč vysoko postavený pán v mestskej rade mu napísal list, ktorý bol samá urážka. Priatelia mu teda poradili: „ Zažaluj ho za urážku na cti! Ukáž mu! Spočítaj mu to poriadne! Pomsti sa!“ Avšak tento rozvážny a múdry muž, sa len usmial a ich rady zamietol. Našiel vhodnejší spôsob. Vrátil list odosielateľovi a v závere listu pripojil toto: „Včera mi bol doručený tento list. Posielam Vám ho, lebo ako vážený a ctený občan v tomto meste by ste mal vedieť, že nejaký bezočivec píše takéto urážlivé, hlúpe a ponižujúce listy vo vašom mene.“ S pozdravom Váš priateľ Grock.

Vynára sa nám otázka aká je teda pointa dnešného evanjelia? „Pane, koľko krát mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa voči mne prehreší? Azda sedem ráz? Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz:“

Peter postavil Ježiša pred dobre premyslenú otázku a bol presvedčený o jej správnosti. Možno si myslel, že to s tým sedem násobkom tak či tak prehnal, ale iste si to premyslel keď takto otázku položil a vedel prečo. Poznal svojho Majstra, jeho pohotové odpovede a po týchto skúsenostiach s ním by sa ho na banality nepýtal, možno z čisto ľudskej stránky, aby azda nevyšiel na smiech pred ostatnými učeníkmi. Avšak Ježiš sa na neho milo pozrel a jedinou krátkou odpoveďou mu sedem násobné odpustenie ešte zdesaťnásobil. To nečakal. Začervenal sa Peter? Nevieme, možno. No po takejto slovnej facke, ktorú celkom iste nečakal, mu zrejme poriadne vyschlo v hrdle. Preto nám Ježiš jasne určuje smer, ukazuje nám postoj, aký treba zachovávať v určitých situáciách, nám nie veľmi príjemných. Nežijeme my - ľudia z ustavičného Božieho odpúšťania? Čo všetko musí znášať, alebo trpieť Boh pri pohľade na nás? Pamätáme si na príkaz lásky, vypovedaný Ježišom na inom mieste v evanjeliu: „Miluj blížneho, ako seba samého?“ Môže azda človek milovať, ak nedokáže odpúšťať? Cítime túto reťazovú reakciu lásky? Asi ťažko. Mnohí by najradšej utopili vlastného suseda v lyžičke polievky a to aj bez nároku na posledné želanie, aby sa mohol ešte aspoň raz nadýchnuť.

Máme množstvo nádherných príkladov aj spomedzi našich radov ľudí 20. storočia. Jedným z takýchto osobností, ktorí dokázali skutočne milovať až do posledného dychu bol aj indický učenec a mysliteľ Maháthma Gándhí. Počas sedemdesiatich siedmich rokov svojho života sa riadil heslom: „Nikoho nezraniť.“ V onen tragický deň, keď sa vo veľkomeste Dalhí ozvali smrtiace výstrely a tento úžasný človek klesol na zem, pokúsil sa ešte naposledy zdvihnúť hlavu. Chcel totiž vidieť svojho vraha. Videl však len zástup ľudí, ktorý stál okolo neho. Umierajúc so slzami v očiach sa nevládnou rukou dotkol hrude, tváre a následne si ju položil na čelo ako znak zmierenia. Všetci pochopili, že práve v tejto chvíli odpustil svojmu vrahovi. Bol azda tento človek kresťanom, keď sa tak úžasne kresťansky zachoval? Patril tento človek do našej Cirkvi? Nie. Nebol ani kresťanom a nepatril ani do našej rímskokatolíckej Cirkvi, ale koľkých z nás by zahanbil a ľavačkou schoval do vrecka? Bol predovšetkým človekom a rozumel ľuďom. Zomiera však rukou toho, ktorý zo života nepochopil nič. Zomiera rukou človeka, ktorý nechápal zázraku, akým je život, zomiera rukou človeka ktorý v žiadnom prípade nedokázal odpustiť.

Aký má teda odpustenie zmysel pre nás kresťanov? Odpúšťanie je podstatou, ak nie základnou zložkou života kresťana žijúceho v Cirkvi. Iba tam, kde brat zo srdca odpustí bratovi, môžu byť dvaja zjednotení v modlitbe, tam je Kristus skutočne prítomný. Iba v takomto spoločenstve sa môžeme navzájom napomínať, hľadať to, čo zblúdilo, prekonávať prekážky, zlo, ochraňovať slabších a vážiť si ponížených. Veď ako môžeme milovať, ak nedokážeme odpúšťať? Amen.