Azda poznáme ten pocit, keď na niekoho netrpezlivo čakáme a tešíme sa, kedy dôjde. Odlišný pocit je čakanie na niečo nepríjemné, kedy sa azda aj potíme a srdce napĺňa myšlienka „nech to už je čím skôr za mnou“.
Vstúpili sme obdobím adventu do nového liturgického roku. Už názov obdobia „Advent“ čo znamená „príchod“, nás odkazuje na príchod, na Prichádzajúceho a oživuje v nás očakávanie. Aj dnešné čítania nás pozývajú a vyzývajú znova si uvedomiť, že Pán príde, že prichádza a každý z nás je nútený zaujať k tomu nejaký postoj.
Ježiš v reči o jeho druhom príchode kladie vedľa seba na jednej strane predpoveď veľkých prírodných katastrof, zvratov v kozme, ľudí zmietajúcich sa v strachu zo smrti. Na druhej strane tu máme jeho slovo, ktoré dáva dôveru a zaručuje, že práve tu prichádza naše vyslobodenie, vykúpenie. Príchod Syna človeka na scénu, jeho zjavenie sa nie je niečo hrozivé pre Ježišových učeníkov, pre tých, ktorí uverili a stavajú svoj život na jeho slove: „Keď sa to začne diať, zastaňte si rovno, zodvihnite hlavu, lebo vaše vyslobodenie je blízko“ (z textu Písma v preklade A. Boteka). Ježišov učeník vtedy zvolá: Konečne! Čakajúci ide v ústrety Očakávanému, Prichádzajúci kráča k svojim... Je to naplnenie všetkých túžob človeka, stretnutie s Pánom. Ten, kto miluje Pána, volá: „Marana tha Pane, príď!“ 1Kor 16, 22. Celé Písmo končí volaním Ducha a nevesty: „Príď“ A ženích dáva svoj súhlas: „Áno, prídem čoskoro“. Zjv 22, 17. 20.
V skutočnosti všetci sme pútnici, ideme v ústrety tomu, kto prichádza dať nám kráľovstvo a sám je cieľom nášho života a všetkého stvorenia. Ježišovo slovo nás volá byť slobodní od strachu pred tými, ktorí môžu zabiť telo, ale dušu zabiť nemôžu. A toto formuje postoj nášho srdca, teda zmýšľania a konania v každodennosti nášho života. Ježiš nás učí žiť prítomnosť bez úzkosti. On chce oslobodiť moje SRDCE, ono je tým bojovým poľom. Je plné strachu, alebo dôvery a túžby po Pánovi? Aj súčasná náročná pandemická či ekonomická situácia pre mnohých je takou križovatkou. Ako zareagujem, ovláda ma strach, alebo si vzbudzujem vedomie, že Pán je nad tým? Môžem oslobodiť srdce od naviazaností... a naviazať sa, upnúť sa viac a viac k Pánovi. Vinúť sa k nemu – cez postoj bdelosti a modlitby. Máme bdieť v noci tohto sveta. V temnotách prichádza ten, ktorého sa pozemský človek bojí ako zlodeja a človek duchovný po ňom túži ako po ženíchovi. Ako chceme prežiť nasledujúce dni adventu osobne a našich rodinách? Aké miesto dáme modlitbe a prežívaniu viery? Aj obyčajné zametanie chodby sa môže stať vyjadrením modlitby a túžby po Pánovi, ak si s Ním spojím srdce. Jeden biskup hovoril o tom, že sa snaží aspoň raz za 15 minút si vedome spomenúť na Pána, spojiť sa s Ním v srdci popri tom, čo robí. Páči sa mi tento tip na vzbudzovanie bdelosti, viery, lásky, očakávania, túžby. Kto túži, už sa modlí, hovorí sv. Augustín.
Živo si spomínam na očakávanie príchodu Svätého Otca Františka, keď som bol osobne na štadióne v Košiciach už niekoľko hodín pred jeho príchodom. Program naplnený piesňami, svedectvami mladých, rozhovormi medzi známymi i menej známymi, chválami... A všetko preniknuté duchom veľkej radosti, očakávania, túžby... A potom to prišlo, pápež František naživo! Bohu vďaka za to! Azda malý nácvik očakávania Pána, ktorý prichádza denne a raz príde v sláve, kedy radosť a jasanie už nebude mať konca. Tak teda, so sv. Pavlom prosme slovami, ktoré sme dnes čítali: „Nech Pán posilní vaše srdcia, aby ste boli bez úhony vo svätosti pred Bohom a naším Otcom, keď príde náš Pán Ježiš so všetkými svojimi svätými. Amen.“