Tento evanjeliový úryvok je výstižným obrazom aj našej cesty za Pánom.

Kráčame s ním v spoločenstve Cirkvi smerom k domovu a o všeličom sa cestou rozprávame. Veľmi často aj o tom, kto z nás je viac a kto menej.

Hovoríme o úspechoch, ktoré sme získali doma i v spoločnosti, o svojom vzdelaní i hmotnom zabezpečení, o dobrých výsledkoch vo výchove svojich detí, o pochvalách a uznaniach na pracovisku, o sympatiách medzi vplyvnými ľuďmi, a to všetko preto, aby nás aj tí, s ktorými kráčame spolu za Kristom, uznali aspoň tak trochu nad sebou a podľa toho sa k nám potom aj správali.

Možno nedávame najavo svoju nadradenosť slovami, ale naše správanie nás predsa len prezrádza. Napríklad tým, že iných veľmi radi poučujeme a zasýpame dobrými radami, ktoré sa niekedy môžu podobať aj miernym rozkazom. Ak pritom zbadáme na tvárach svojich spoločníkov aspoň sem-tam reakciu proti tejto našej jemnej demagógii, mali by sme hneď prestať takto sa zhovárať na ceste za Pánom.

Mali by sme pamätať, že keď raz prídeme domov a Pán si zasadne na svoju sudcovskú stolicu, dá nám tú istú otázku, čo dal apoštolom: O čom ste sa na svojej životnej ceste, ktorou ste šli spolu za mnou, zhovárali? O čom slovami alebo svojím vzájomným správaním...

Bolo by to trápne, keby sme museli, tak ako apoštoli, zohnúť hlavu a zahanbene mlčať.

Veď nám jasne povedal a niekoľkokrát aj zopakoval, že kto chce byť prvým, nech je posledným zo všetkých a služobníkom všetkých.

Ako dobre, že sme zatiaľ ešte tu – na ceste a máme čas aj príležitosť opraviť sa podľa tohto jeho slova.