Sme súčasťou Cirkvi, ktorá sa nazýva aj Cirkvou putujúcou. Pán Ježiš je zakladateľom Cirkvi, jej Hlavou (porov. 2. čítanie, v ktorom svätý Pavol nazýva Krista hlavou Cirkvi) a my sme s ním od krstu osobitne spojení a zároveň včlenení do spoločenstva veriacich. Som teda kresťanom, patrím Kristovi, čo znamená zároveň, že som členom Cirkvi, tohto veľkého spoločenstva bratov a sestier nielen tu na zemi, ale aj v nebi a v očistci.
Drahí bratia a sestry, v živote sa niekedy lúčime s osobou, ktorá pre nás v živote veľa znamenala. V takejto chvíli dôsledne počúvame jej odkazy alebo posledné slová ako spomienku na ňu. Alebo aj samotná osoba nám chce niečo dôležité odovzdať, preto nám hovorí posledné odkazy či slová povzbudenia i uistenia.
Drahí bratia a sestry,
veríte v Ježiša Krista? To, že sme tu v kostole, ešte nemusí nič znamenať. Aj apoštoli boli pri Ježišovi, videli Ho svojimi očami, a predsa mali pochybnosti o tom, kým je naozaj. Tomáš chce najprv vedieť, kam Ježiš odchádza, a keďže nedostáva presnú adresu, nevie, čo má zadať do svojej navigácie. Ďalšou otázkou vlastne prezradí, kde je podstata problému. Povie mu, že on vlastne nepozná Jeho Otca, čo inými slovami môžeme povedať, že akoby nepoznal ani Ježiša. Ale prečo vôbec mali apoštoli strach, na ktorý Ježiš reaguje hneď v úvode dnešného evanjelia?
,,...kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas“
(Jn 10, 4b)
Bratia a sestry, slávime nedeľu Dobrého pastiera a sme plní vďačnosti, že Ježiš je ten Dobrý pastier, ktorý nás vedie k sebe do neba.
Skúste si spomenúť, kedy vás naposledy niekto počúval – ale tak naozaj, pozorne, ochotne, bez prerušovania a s láskou? Ježiš Kristus ako tajomný pocestný sa dnes pridáva k dvom mužom, sklamaným a frustrovaným, k tým, ktorí stratili nádej. Je zaujímavé všimnúť si, že v celej prvej časti príbehu, možno aj väčšinu času spoločnej cesty Ježiš pri dvoch učeníkov takmer nič nehovorí, ale kráča s nimi a načúva. Načúva bez prerušovania, bez poučovania, bez súdenia.