Štvrtok Pánovej večere
Miloval ich do krajnosti
Miloval ich do krajnosti
Niekedy som zachytil, ako pápež František hovoril, že sa potrebujeme naučiť oslavovať. Je to preto, že pochádza z Južnej Ameriky? A pre mentalitu toho ľudu sú slávnosti samozrejmé? Možno z časti áno. Ale možno práve preto len zdôrazňuje to, čo by malo byť pre nás kresťanov samozrejmou súčasťou života. Ujo Janko to hovorieval takto: buďte veselí, nech je čert smutný, on má na to dôvod.
A my máme dôvod na radosť aj napriek prítomnému a či blížiacemu sa utrpeniu.
„Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou.“
(Flp 3, 13b)
Bratia a sestry, sv. apoštol Pavol bol horlivý. Spočiatku to bolo v prenasledovaní kresťanov, ale potom po obrátení horlivo ohlasoval evanjelium. V pokore sa obrátil, zmenil život, zanechal minulosť, a uháňal za tým, čo bolo pred ním. Celý sa vložil do plnenia Božej vôle.
Najprv priblížim príbeh dvoch matiek, ktoré prišli pred kráľa Šalamúna, aby ich rozsúdil, komu patrí živé a komu mŕtve dieťa.
Tieto matky bývali v jednom dome a obidve mali malé dieťa. Jedna však v noci svoje dieťa priľahla, že zomrelo. Keď to zistila, rýchlo vymenila toto mŕtve dieťa za živé - od tej druhej matky. Vznikol veľký spor a hádka.
Keď ich kráľ Šalamún videl a počúval, povedal: „Doneste mi meč! Pretnite živé dieťa na dvoje a dajte polovicu jednej a polovicu druhej matke!“
Bratia a sestry, mnohí z nás ospravedlňujú svoje zlé skutky takto: „S mojím telom si môžem robiť, čo chcem.“ Pán Ježiš bol jediný, ktorý nebol poznačený dedičným hriechom. On mal svoje telo naozaj celé pod kontrolou, nie tak ako my. Napriek tomu sme počuli, že on si toto svoje telo neprivlastňuje a nevylučuje ho z Otcovej právomoci. Nie. On vie, že Boh-Otec má zvrchované právo nad celým človekom.