I
Poučenie o prvenstve, ktoré dal Ježiš Dvanástim, pokladal za veľmi dôležitú časť svojej náuky.
Zopakoval im ho preto ešte raz.
Zavolal si dieťa, postavil ho do stredu, sklonil sa k nemu – ako píše Marek (9, 36) – a objal ho…
Toto postavenie do stredu a toto objatie dieťaťa bolo pre apoštolov veľmi názornou rečou, veľmi jasným slovom o tom, kto je bližší Ježišovmu srdcu a kto je dôležitejší v jeho kráľovstve.
Toho si najviac cení, kto vie tak skrývať svoju veľkosť, ako ju on skryl, a tak prichádzať do stredu medzi ľudí, ako medzi nich on prišiel...
Alebo – ak vezmeme do úvahy aj druhý aramejský význam slova „maličký“ – ten bude väčší, kto bude prichádzať medzi ľudí ako ich sluha.

II
Ak sa neobrátite a nebudete ako deti. – Hovorím vám jasne:
„Ak nebudete...“
Zastaviť sa na chvíľku v zhone za osobnou veľkosťou a dôležitosťou, obrátiť sa a bežať pár dní smerom k tomu, čo vo vašom živote predstavuje dieťa, aj to je niečo...
Ale ja vám hovorím: Ak nebudete...
Ak sa trvalo nestanete deťmi, ak nevydržíte až do konca namáhať sa o ich pokorný a jednoduchý postoj k Bohu i k ľuďom, nevojdete do nebeského kráľovstva...

III
Prijať dieťa, to prakticky znamená vzdať sa svojej veľkosti. Tej skutočnej.
Ale najmä tej domnelej, namyslenej.
To znamená navždy sa zrieknuť svojej dospelosti a sebestačnosti, svojej nezávislosti od Otca, ktorého máme na nebesiach, a svojej nezávislosti od bratov a sestier, s ktorými žijeme na zemi...
To je prvé prijatie dieťaťa – prijatie do seba... Ale Pán tu myslel ešte aj na iné.
Myslel tu aj na prijatie dieťaťa vedľa seba, na prijatie do starostlivosti, ktorou máme zahŕňať každého, kto je slabý, chorý, málo skúsený, a pritom silne ohrozený.
Kto prijíma dieťa týmto dvojitým spôsobom, do seba a vedľa seba, kto sa takto s ním zjednocuje, zjednocuje sa aj s Ježišom Kristom a potom aj s tým, ktorý ho poslal (Mk 9, 36 – 37).
Ak sme si dobre vypočuli toto Pánovo slovo, určite sme prišli na to, nakoľko sme sa obrátili, stali sa maličkými a nakoľko sme tým získali nádej na nebeské kráľovstvo.

IV
Nebeský Otče, prosíme ťa, aby si nás urobil deťmi. Veď okrem tohto prosebného vystierania rúk, ktorými sa aj teraz k tebe obraciame, nemáme s nimi zatiaľ nič spoločné...
Je to síce skromný, veríme však, že dobrý začiatok, ktorý ty určite požehnáš, a ak vytrváme v tomto prosebnom postoji, aj dáš, o čo ťa žiadame.
Nech je tak. Amen.