I
Pôst bol pôvodne vecou celej izraelskej pospolitosti, ktorá si už dosť jasne uvedomovala, že hriech jednotlivca je v určitom zmysle aj hriechom celku.
Zákon predpisoval len jeden pôstny deň v roku. Obyčajne pripadal na koniec októbra.
Izraeliti ho prežívali vo vrecovine a v popole, bez jedla a nápoja, bez obvyklých pozdravov pri stretnutiach na ulici, aby tak odčinili hriechy, ktorých sa národ dopustil v uplynulom roku...
Ale okrem tohto predpísaného si niektorí ukladali aj dobrovoľný pôst, pri ktorom mysleli predovšetkým na svoje vlastné hriechy. Tento dobrovoľný pôst propagovali najmä farizeji.
Robili to však takým spôsobom, ktorý sa nášmu Pánovi nepáčil.
Každý pondelok a štvrtok vychádzali na námestia, kde kajúcim spôsobom a vypostenými tvárami upozorňovali na svoj sebazapieravý život.
Ježiš si predstavoval pôst inak a inak zaň aj horlil.
Od svojich nasledovníkov ho žiadal nie iba raz do roka a nie iba občas.
Žiadal ho každý deň.
„Kto chce ísť za mnou,“ povedal, „nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9, 23).
Podľa neho má byť pôst niečím stálym, každodenným, niečím samozrejmým, a preto tichým, nenápadným.
Má byť pokorne prijatým pravidlom a nie vystatovačnou, obdiv budiacou výnimkou.

II
Keď sa postíte – a mali by ste sa postiť po celý život a každý deň – netvárte sa zamračene. Pôst je sebazápor. To je víťazstvo nad sebou. A víťazi nebývajú smutní. Najmä nie tí, čo premohli ľudský ohľad a vydobýjajú si tým Božiu obľubu.

III
Pánovi nasledovníci majú kryť svoju modlitbu komôrkou a zavretými dverami a svoje pôsty vyrovnanou, pokojnou, ba i usmiatou tvárou.
Takto majú v sebe potláčať túžbu po ľudskej chvále a obdive, ktorá sa v človeku stále hlási o slovo, a takto roznecovať túžbu po tej, ktorú dáva Boh, najmä za skutky vykonané v skrytosti.

IV
Pane, ak ešte túžime aj po ľudskej obľube a odmene, dokazujeme tým, že nám nestačí to, čo nám ty sľubuješ.
Pomôž nám uvedomiť si, že ťa tým veľmi urážame.
A pomôž nám urobiť si z odmietania ľudskej chvály trvalý, celoživotný pôst. Amen.