Alojz Masný

Milý brat, milá sestra!
Pár dní pred Vianocami 2016 ste viacerí z Vás zachytili správu, že 17. 12. sa zakončil pozemský život vzácneho kňaza Alojza Masného, alebo ako ste ho viacerí dôvernejšie oslovovali: „uja Lojzka.“

Som presvedčený, že treba na tomto mieste najprv prednostne podčiarknuť dôležitú skutočnosť... Totiž, že mal k ujovi Jankovi nielen pokrvno – príbuzenský vzťah a duchovno – bratský cez zaradenie do rehoľnej rodiny Dona Bosca. Ale aj príbuznosť cez jeho zanietenú sympatiu k charizme „Radikálnej prevencie vo výchove človeka“, ktorú tento jeho význačný príbuzný obdržal od Božieho Ducha pre tieto časy. Bol jedným z piatich Saleziánov, ktorým regionálny radca Saleziánskej spoločnosti don Van Severen, pri vizitácii provincie, dovolil pomáhať don Beňovi. Tak ako ujo Janko i ujo Lojzko zostal verným členom rehole Saleziánov Dona Bosca až do smrti. Obaja však verili, že tento ich zakladateľ sa iste teší z neba, že charizma preventívneho systému vo výchove, ktorú on sám obdržal v 19. stor., sa šťastne a veľmi aktuálne rozvinula v 20. stor. a to cez jedného z jeho ďalších synov. Ktorej požiadavkou je, že ak má prísť úspešný výchovný efekt pri deťoch a mládeži, najlepšími asistentmi pri nich i najlepšími nástrojmi pri spomínanej prevencii, majú byť vlastní rodičia...

Narodil sa 24 .7. 1928 v Lovčici (pri Žiari n. H.), otec: Gregor, matka: Veronika, r. Beňová. Mal ešte brata a sestru.

Ako 14-ročný odchádza k saleziánom do Šaštína. V r. 1947 v Hronskom Beňadiku ako 19. ročný skladá prvé rehoľné sľuby. Z jeho písomnej žiadosti k tomuto kroku: „...Chcem sa navždy zasvätiť Pánu Bohu ako saleziánsky kňaz. Hoci cítim svoju slabosť a viem, že som nehodný takej veľkej dobroty Božej, pevne dúfam, že s Božou pomocou a pod ochranou Panny Márie až do smrti budem môcť žiť v úplnej chudobe, v dokonalej čistote a poslušnosti.“

Jeho predstavy, ako sa postupne dostane ku kňazstvu, kruto preťala známa tragická noc z 13. na 14. apríla 1950, kedy boli násilím zrušené všetky mužské rehole bývalého Československa a ich členov internovali. V tom istom roku povolávací rozkaz do tzv. PTP (pracovné technické prapory), tvrdá práca... a to pod falošnou nálepkou vojenskej služby, (ktorá tam bežne trvala 40 mesiacov!). Medzitým sa po hospitalizácii v Prahe a následnej rehabilitácii stretol „náhodne“ s ujom Jankom a ten, keď od neho obdržal informáciu, že bude predčasne prepustený do civilu zo zdravotných príčin, ho zaskočil otázkou : „A čo budeš...? Odpoveď: “Nejako sa uchytím. Robiť nemôžem manuálne, tak budem asi v kancelárii niečo robiť.“ „A čo komunitný život...?“ „To ma prekvapilo...“ spomína u Lojzko, „...že niekto sa zaujímal v tých časoch o komunitný život, keď sa každý strachoval ako sa uchytiť... Potom mi rezolútne povedal: „Pôjdeš do Handlovej, tam je Kúdela a budete žiť dvaja, kde sú dvaja v mojom mene – ste komunita.“ Po spomínanom predčasnom prepustení do civilu a po návrate aj uja Janka z jeho „pobytu“ v PTP – (ten sa vrátil už ako kňaz) – sa za jeho pomoci spolu s iným mladými bratmi, kandidátmi na kňazstvo, začali tajne každý utorok stretať na teologických študijných a zároveň duchovných stretnutiach v Zvolene. Takýmto spôsobom robili i skúšky.

V roku 1955 tajne zložil doživotné sľuby. V r. 1956 bol zatknutý tajnou políciou. Nasledovalo niekoľkomesačné vyšetrovanie v B. Bystrici. Následne súd v Bratislave – Justičnom paláci. (tam sa stretol s tiež súdeným Jankom Beňom). Dostal 1,5 roka za tzv. velezradu. Odvolal sa na Najvyšší súd v Prahe. Potom bol oslobodený a prepustený. Krátko na to však v roku 1957 bolo zrušené jeho oslobodenie a musel nastúpiť na výkon trestu. Potom to boli roky skrytej rehoľnej formácie a ďalších teologických štúdií.
Pozn.: Po spočítaní rokov štúdia teológie vyplýva číslo 15 rokov! Medzičasom pracoval ako účtovník na Jednotnom roľníckom družstve, neskoršie ako vedúci mzdového účtovníctva. Vysvätený (tajne) za kňaza bol 28. 8. 1965 – v Krakove. Ako kňaz pôsobil ďalej nenápadne až do r. 1989 (uvedomme si to riziko v tej dobe...!). Obetavo sa venoval rodinnej pastorácii, duchovnému vedeniu, dávaniu duchovných cvičení, obnov a pod.

Pred pádom totality krátko tajne pôsobil v Brezanoch a v Banskej Belej.

  • Po novembri 1989 bol vymenovaný za farára vo farnosti Hronský Beňadik, neskôr aj za administrátora farnosti Kozárovce. Od r. 1997 bol v Hronskom Beňadiku zodpovedný aj za malú komunitu kňazov (do nej patril aj ujo Janko).
    Pozn.: (Vo filiálnej dedine farnosti Hronský Beňadik – Psiare, sa podstatnou mierou pričinil o vybudovanie nového kostola).
  • V rokoch 1999 – 2001 bol v saleziánskom stredisku v Hodoch (pri Galante). V rokoch 2001 – 2003 vypomáhal v saleziánskej farnosti v Bratislave - Petržalke – Daliborovo námestie.
  • Od r. 2003 – 2007 pôsobil na misiách v Albánsku v rámci tamojšej saleziánskej komunity. Uvážme, že v r. začiatku tejto služby mal, nie menej ako 75 rokov... Bolo to jeho slobodné rozhodnutie. Potom sa znova vrátil na Daliborovo námestie.
  • Od roku 2013 bol určený pre saleziánsku komunitu v Bratislave - Mamateyova. Tu sa v tichosti venoval hlavne vysluhovaniu sviatosti pokánia a duchovnému vedeniu. Ktorí ho tam poznali, hovoria o jeho nevšednej pokore, vážnom vzťahu k modlitbe a systematickom budovaní bratského života.
  • Koncom septembra 2016 prišli vážne zdravotné ťažkosti. Prijal to pokorne, vyrovnane a s vierou. Bez nervozity. Bol veľmi vďačný za služby, ktoré mu boli preukazované. Pokojne opakoval: „Nech sa stane Božia vôľa!“ Spomínaného 17. 12. skoro ráno zosnul v Pánovi...
  • M. Valábek: „Mal odvahu hľadať aj netradičné riešenia situácií, v ktorých sa bolo treba pohnúť dopredu...“
  • O. Miliczki: „Za kajúcnikov sa modlil, robil za nich pokánie, skutočne mu na nich záležalo, zvlášť na tých, u ktorých nevidel dobrú vôľu zmeniť svoj život... Citoval jeho výrok: „Kde sa členovia rodiny, či komunity vedia pardonovať – ospravedlniť, (tam) sú povolania (duchovné), lebo to vedie k pokore a tá prináša svoje ovocie...
  • A. Kňaze: „Keď som odchádzal z jeho izby (v posledných dňoch jeho života) nikdy som nepočul, iba jedno: „Ďakujem!“ Zopakoval to spravidla trikrát, ale niekedy aj viackrát.“
  • P. Figeľ: „Asi nijaký kňaz tak silno nevstúpil do môjho života... Po roku na Mamateyovej dostal infekčnú TBC. Navštívil som ho v Hágoch. Bol Veľký Piatok. Ráno pokľakol predo mňa mladého ...a poprosil ma, či by sa u mňa nemohol vyspovedať z celého života. Bola to najväčšia škola pokory, akú som v živote dostal...“
  • Koadjútor J. Martinek: „Páčil sa mi ...jeho humor. Aj s jeho pomocou som sa vedel povzniesť ponad ťažké skúšky.“
  • Rehoľná sestra Danka Kapková FMA (zároveň zdrav. sestra): „Vo svojej pokore mi povedal, ako prežíva aj toto utrpenie (rozumejme poslednú fázu pozemského života), alebo aj ako mu leží na srdci komunitný život. A bola to škola aj pre mňa, ako si vážiť všetkých bratov a sestry...“

Pohrebné obrady začali 21. 12. v kaplnke Saleziánskeho domu na Mamateyovej. Zádušnú sv. omšu s obradmi slúžil o. arcibiskup Stanislav Zvolenský. Boli prítomní zvlášť kňazi – saleziáni, viacerí laickí veriaci a z nášho Hnutia niekoľkí kňazi, sestry a rodiny.

  • Š. Turanský: kazateľ. Uvádzal predovšetkým to, čo je už obsahom tohto príspevku.
  • J. Luscoň: Povedal, že mu pripomínal jeho otca z Oravy, zvlášť vytváraním milých poobedňajších debát.
  • J. Gibala: Spomínal, ako ho Lojzko doúčal matematiku. (Malo to nechtiac trocha humorný podtitul).
  • A. Menke (jeho spoločník v H. Beňadiku po r. 89 aj na misách v Albánsku). Uviedol výstižný biblický citát o pominuteľnosti pozemského života. (na voľbe citátu sa dohodol s u. Lojzkom počas jeho pozemského života).
  • Ján Holos st. – otec rodiny. Ďakoval za jeho službu rodinám a teda i za kňazské povolania vybudené jeho príkladom, tiež za zasvätené povolania žien. Uvádzal aj jeho silný sociálny zmysel, keď počas svojho pobytu v rodnom kraji, vzal do stiesnených priestorov svojho bývania tri deti do adoptívnej starostlivosti. Jedno z nich v neškorom manželstve – iste aj pod vplyvom tejto skúsenosti, – keď im Boh nepožehnal vlastné deti, adoptovali si s manželkou tri...

svetlá z ranných rozjímaní:

  • „Pane, pokladať bratov za lepších ako som ja: to mi chceš týmto: „Nesúďte“ povedať. Je to Tvojim rozkazom... Bože, mojich súdov o druhých je veľa. Buď milostivý mne hriešnemu!“

  • „Sväté veci netreba klásť pred psov a svine! Najprv skutok pozornosti. Rozlišovanie – záujem – odpor. Až keď vidím záujem (Boh zaúradoval), možno odkrývať tajomstvá viery. Boh obracia, ja som iba jeho nástroj, ktorým si on poslúžil!