Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, láska nezávidí.
Láska sa nevypína, láska sa nenadúva, láska nezávidí.
Takúto pieseň si niekedy spievali mladí chlapci a dievčatá a pomáhali si tým motivovať svoju myseľ, srdce aj svaly, aby o láske správne rozmýšľali, a aby sa za láskou aj hýbali.
Veď preto Boh poslal na svet svojho Syna, aby sme nielen o láske spievali a snívali, ale aby sme lásku aj videli. A aby nás Jeho láska zmierila s Bohom, ktorý je Láska.
Ale to nie je len tento okamih, ktorý si teraz pripomíname a prežívame. To nie je len smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Áno, je to to rozhodujúce, ale všetko je Láska Boha ku svojmu stvoreniu. Nemuseli sme byť. Nemali sme žiadny nárok a právo, aby sme boli. A sme. To je láska Otca. Dal nám zo svojho života. A aj napriek tomu, že vedel, čo bude. Vedel o diablovi a jeho závisti. Vedel o nevernosti človeka. A tu sa ešte vo väčšej kráse ukazuje Jeho Láska.
Jeho Láska je Trpezlivá. Sľubuje Vykupiteľa a potom pripravuje človeka. A trpezlivo ho pripravuje. Miliardy rokov Boh aktívne čaká, až sa sformuje planéta zem. A potom človek, vrchol stvorenstva, to v okamihu pokazí. A Boh z toho nie je zúfalý. Čaká, až na zemi bude hoci iba jeden človek, ktorý aj napriek prostrediu, v ktorom žije, bude chcieť byť Bohu verný. A toho si všimne, a toho formuje. Aj tak, že mu nedá radosť z detí, len sľubuje a nechá ho čakať. A až potom, keď stratí akúkoľvek nádej, dáva mu syna. A po radosti prichádza - obetuj mi svojho syna.
A Abrahám sa presviedča, že sa oplatí čakať a dôverovať Bohu. A celé dejiny sú časom a miestom, ako Boh čaká, až sa človek naučí čakať. A náš čas je naplnený pripomienkami našej netrpezlivosti a „chytráctva“ pri čakaní. Aj Abrahám mal jednu – Izmaela. A takto prebiehajú storočia a tisícročia. Nám je to dlho. Ale čo sú pre Boha milióny rokov oproti večnosti? A pre nás už iba v skratke čítať o týchto udalostiach je dlho. A sú tu aj takí, ktorí sa pri čítaniach pozreli na hodinky, koľko to už trvá.
Kde robí človek chybu, že je tak netrpezlivý? Odpoveď nie je zložitá. Symbolicky je len v obrátení hlavy. Kam smerujú naše oči a potom naše myšlienky. Či pozeráme na Nebo a Večného Boha, alebo na zem ktorá má nielen podľa filozofov, ale aj podľa astrofyzikov a matematikov čas zrátaný. Ako niekto povedal – som už mŕtvy, len ešte o tom neviem.
Náš pohľad do zeme nás tlačí do chrbta, aby sme sa ponáhľali, lebo čas je krátky. A ak veci nejdú tak, ako sme si vysnívali, začíname byť netrpezliví.
Nie je zlé snívať, ale snívajme s pohľadom na Nebo. Aby sme neboli sklamaní, že nestihneme naplniť naše sny. Snívajme o tom, o čom sníva Boh. On jediný má dosť času, múdrosti a prostriedkov. Snívajme so srdcom vo večnosti.
Dá sa to vôbec? Určite dá. Veď máme kus večnosti, kus Boha v sebe. Boh dal človeku nesmrteľnú večnú dušu. Ak si ju budeme viacej uvedomovať, ak sa o Ňu budeme viacej starať, všetko sa začne upokojovať. Všimneme si iné méty a naučíme sa používať iné sily – duchovné. Náš život sa postupne, s trpezlivosťou úplne zmení.
Ale mohlo by sa stať, že pri stálom pohľade hore by sme sa mohli potknúť kráčajúc po tejto zemi. Teda na zem, keď po nej kráčame, musíme pozerať. Ale nie so snívaním. To patrí nebu. Ale s plánovaním, ako uskutočniť naše sny. Lebo aj Boh sníva a aj plánuje. A sníva o každom človeku. Ale čaká na toho, kto zjednotí svoje snívanie s Jeho.
A Boh sa svojou trpezlivosťou dočkal Márie. A ona sníva o čistote, o panenstve a Boh pre ňu plánuje materstvo. Ale všetko vo svojom čase. A Mária sa pýta, ako sa to stane, ako to má plánovať.
Ak máme sny zhodné s Božími, Boh nám dá poznať svoje plány, ale ešte istejšie je, že si nás na ne pripraví. A na plán s krížom si Máriu pripravoval nie menej ako 30 rokov. A ona neprestávala snívať o Zmŕtvychvstaní, veď je matkou Života. Toto jej dalo silu vydržať tú bolesť.
A čo nás čaká, čo Boh pre nás plánuje? Dúfajme, že byť na kríži, ako Kristus, alebo Jakub, alebo Peter, alebo Ondrej...
Alebo pod krížom, ako Mária, alebo Ján...
A bude si nás aj pripravovať a posilňovať svojou láskou.
Až získame skúsenosť, že nás miluje, že má všetko pevne v rukách, že sa deje všetko tak ako chce a aj zlo vie premeniť na dobro.
Ale preto, že sme slobodní, môžeme snívať a plánovať aj inak. Ale potom bude nasledovať, ako jeden kňaz hovoril – netrpezlivosť, spech, pech, ech a chŕŕŕŕ.
Ale nie, tu neskončíme. Skončíme pohľadom na obraz dnešného večera. Ako ide Ježiš v ústrety ženám a oslovuje ich: Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.
Toto je skutočnosť a ovocie, keď sa činná trpezlivosť Boha stretla s trpezlivou činnosťou človeka. Aj my sa chceme trpezlivo namáhať spolupracovať na Božích snoch. Amen.