I
Egypt bol po dlhé stáročia azylom židovských utečencov.
V čase narodenia nášho Pána žilo ich tam asi pol milióna.
Podľa Božieho priania aj Jozef sa mal sem uchýliť.
Ak sa vydal na cestu pozdĺž Mŕtveho mora a potom smerom na juhozápad, na egyptskú hranicu sa dostal až po týždni.
Až po týždni mohol prekročiť po väčšinu roka bezvodé koryto Egyptského potoka a vstúpiť do púšte, ktorá zasýpala pieskom stopy tých, čo ňou kráčali jednotlivo alebo v karavánach.
Ak šiel Jozef v karaváne, poslúžil si už tu na ceste zlatom a drahými plodinami, ktoré darovali Dieťaťu mudrci.
Ak šiel samostatne, zišli sa mu pri ubytovaní v niektorej zo židovských kolónií.
Utekať v nočnú hodinu s rodinou do Egypta nebolo zaiste nič príjemné, ale v opise tejto udalosti nepočuť z Jozefových úst ani pol slova sťažnosti.
Nežaloval sa, že musí znášať nepríjemnosti kvôli Dieťaťu toho, ktorý má aj inakšie možnosti postarať sa o jeho záchranu.
Mlčky a s pokojom plnil všetko, čo mu nariadil Boh skrze svojho posla.
Jozef veril, že ten, čo dal rozkaz, najlepšie vie, že to tak musí byť, a veril aj to, že s týmto rozkazom mu dá všetko, čo treba, aby ho mohol splniť.

II
Vstaň – zanechaj príjemný, ba aj potrebný spánok. Kto bol pozvaný do služieb môjho Syna, musí byť vždy hotový na podobné prekvapenia.

Vezmi dieťa i jeho matku. – Veď vieš, čie je to dieťa. A vieš, čia je to matka.
A ich osudy sú teraz v tvojich rukách.

Ujdi! – Konaj rýchlo. Pomalosť v mojej službe by sa rovnala neposlušnosti.

Zostaň tam, kým ti nedám vedieť. – Vydrž v tejto službe, kým ti nedám inú.
Aj kvôli príkladu.
Veľmi ho potrebujú tí, čo vstupujú do služieb tohto Dieťaťa a tejto Matky.

III
Poslušnosť voči Bohu, ktorý dáva najavo svoju vôľu najčastejšie cez svojich zástupcov, znamená vždy nejaké odpútanie a vždy aj nejaké pripútanie.
Raz sa treba lúčiť s miestom a navykať si na nové.
Inokedy treba nechať ľudí, s ktorými si rozumieme, a začínať život s neznámymi.
Alebo treba porušiť navyknutý poriadok a osvojiť si iný, ktorý môže znamenať veľké nepohodlie, škodu i posmech.
Ale tam, kde Boh žiada niečo od nás, nemali by sme nikdy váhať. Zaváhanie v takýchto prípadoch znamená nedôveru.
A tá je vždy popieraním jeho moci, múdrosti a dobroty, a preto vždy jeho urážkou...
Komu toto Božie slovo pripomenulo potrebu od niečoho sa odpútať a k niečomu sa pripútať, nemal by odkladať.
Mal by konať ako Jozef pohotovo, hneď. Každý rozkaz, ktorým nás Boh varuje pred nebezpečenstvom, znie rovnako.
Tak ako ten, ktorý dával Jozefovi: Ujdi! Rýchlo konaj!

IV
Bože, tvoji svätí nestrácajú pokoj, keď od nich žiadaš, aby hneď plnili tvoje príkazy.
Daj nám, prosíme ťa, vieru v tvoju moc, múdrosť a dobrotu, aby sme sa jej pomocou stali takými pohotovými a vytrvalými v tvojej službe, ako bol tvoj verný služobník Jozef. Amen.