Keď sa zvečerilo a blížila sa noc, Pán Ježiš vyzval svojich učeníkov, aby prešli na druhý breh. Bolo to po dni, ktorý strávili spolu pri mori, kde musel svoje poslucháčstvo vyzývať slovami: Počúvajte. Kto má uši, nech počúva.
Tieto dve výzvy: “počúvajte!” a “prejdime na druhý breh!” platia v určitom zmysle aj pre nás.
Najmä výzvu “prejdime na druhý breh” treba vziať vážne.
Prejdime teda najprv od nedostatočného počúvania Božieho slova na opačný breh, do úctivej a sústredenej pozornosti, a od jeho teoretického vnímania do jeho praktického uskutočňovania.
A potom prejdime od všetkého, čo sa v Božom slove odsudzuje, ku všetkému, čo sa v ňom žiada, odporúča a schvaľuje: najmä od pýchy do pokory, nakoľko len pokorní dostávajú Božiu milosť.
Prejdime od hnevu a nevrlosti k láskavému zhovievaniu, k trpezlivému, ale pritom činnému čakaniu; od naviazanosti na ľudské mienky na breh oslobodenia sa od nich; od zmyslovej naviazanosti na jednotlivca k dobroprajnej láske ku všetkým; od závisti k žičlivosti; od nadbytočností k tomu, čo je nutne potrebné. Teda od všetkého, čo sa Pánovi na nás nepáči, k tomu, čo chce stále na nás vidieť.
Búrky, ktoré pri takýchto našich prechodoch na druhý breh vyvoláva telo, svet a diabol, bývajú prudké a oveľa nebezpečnejšie ako tie na mori.
Ale počúvajme pozorne: Pán nehovorí “prejdite!” Hovorí: “prejdime!”
On ide s nami...
A nemyslime si, že o nás nedbá v takýchto situáciách.
Ak sa nám zdá, že spí, nebuďme ho.
Tu treba najprv zobudiť svoju vieru.
Veď keď sme s ním, len zaspatosť našej viery môže byť príčinou nášho strachu.