Ak si lepšie všimneme Pánovho ochrancu svätého Jozefa, a potom aj sami seba, prídeme na to, že čo sa týka životných úloh, máme toho veľa spoločného a v určitom zmysle sme si veľmi blízki.
Máme, ako on mal, na starosti deti. Niektorí duchovné, niektorí pokrvné.
Pričom sme si vedomí, že sú to v prvom rade Božie deti. Boh im dal život. Ten prirodzený i ten nadprirodzený. A nás postavil k nim, aby sme ich pripravovali na životné úlohy a chránili pred Herodesmi, ktorí sa dnes všemožne usilujú vraždiť ich telesne i duchovne.
Táto naša úloha chrániť deti je dnes spojená s mimoriadnymi námahami, so skrývaniami sa i útekmi do nejakého toho Egypta.
Pre Jozefa, ako aj pre mnohých Židov, bola vtedy táto krajina útočišťom pred ukrutným Herodesom, kde v daktorom spoločenstve seberovných hľadali pomoc a ochranu. Ak sa aj my zaraďujeme medzi podobne zmýšľajúcich, aby sme bránili seba a svoje deti, robíme aj my to, čo robil Jozef.
A ešte v niečom sme mu podobní.
A síce v tom, že dostávame pokyny a rady na ochranu našich detí odtiaľ, odkiaľ ich dostával on – z neba.
Nie vo sne, ale v bdelom stave prostredníctvom tých, ktorých nám vo svojej Cirkvi posiela sám Boh.
V mnohom sme mu teda podobní.
Škoda, že nie vo všetkom.
Líšime sa od neho napríklad tým, že sa nepýtame, keď plánujeme ich budúcnosť, čo chce mať z nich Boh. Jozef vedel, na čo pripravuje Ježiša ako Božie dieťa a kvôli čomu chráni jeho život.
A neraz nám chýba aj jeho pružnosť. On hneď vstal, ešte v noci. My niekedy príliš dlho uvažujeme, čo si ponechať zo svojho výchovného plánu a čo vziať z Božieho, najmä keď Boží plán žiada od nášho dieťaťa niečo, čo bolí, čo je trpké.
Nezabudnime že Herodes má platených žoldnierov navlečených do najrozličnejších uniforiem, nevynímajúc ani tej nemocničnej.
Ak zisťujeme, v čom sa Jozefovi podobáme a v čom sa od neho líšime, nezostaňme len pri zisťovaní. Rozmýšľajme, ako dosiahnuť väčšiu podobnosť.