Táto Lukášova správa núti nás zaradiť starca Simeona medzi prorokov. Čítame totiž o ňom, že Duch Svätý bol na ňom a vyjavil mu, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.
Akú radosť musel cítiť on sám a akú radosť museli mať aj tí, ktorým hovoril, že ten vekmi očakávaný je už blízko. A táto jeho radosť a radosť tých, ktorí ho počúvali, bola tým intenzívnejšia, čím viac si uvedomoval on i oni, že je už starec a teda bude to už zakrátko.
Možno sme ešte mladí a možno už veľmi starí. Akokoľvek, ale každý z nás si môže v pravde povedať: Quotidie morior – denne umieram. Veď dni, ktoré nám pribúdajú, nám vlastne ubúdajú, tratia sa nám, nenávratne padajú do mora minulosti.
Ale nech!
Veď každý z nich je krokom k tomu dňu, v ktorom sa máme v bráne smrti stretnúť s Pánom. V tomto ohľade sme aj my proroci, ak na to myslíme a o tom aj hovoríme.
S tým rozdielom, že my nevieme, aké bude toto naše stretnutie, či radostné, ako to Simeonovo, alebo...
To závisí od toho, či sa dá aj o nás povedať, čo hovorí Evanjelista o Simeonovi, keď píše: “Žil vtedy muž, ktorý bol spravodlivý a nábožný...”
Spravodlivý preto, že mal správny vzťah k človekovi a nábožný preto, že mal správny vzťah k Bohu.
Ak sa mu v tomto podobáme alebo sa mu aspoň snažíme podobať, budú radostné aj naše dni ako boli jeho a také budú potom aj dni tých, čo nás pozorujú alebo počúvajú.
V opačnom prípade by sme vo svojich dňoch, ktoré nás nutne približujú k stretnutiu s Pánom, cítili miesto radosti čoraz väčší strach a úzkosť, a to až v takej miere, že by sme prestali na ten náš posledný deň myslieť, a potom samozrejme o ňom aj hovoriť.
Kým žijeme, máme na výber.
Alebo sa budeme usilovať žiť spravodlivo a nábožne a oplývať radosťou z budúceho stretnutia s Pánom; alebo sa budeme triasť strachom, lebo veď tak nám pripomína prorok Simeon: Pánov Pomazaný prišiel jedným na pád, druhým na povstanie. Jedným na výstrahu, druhým na povzbudenie.