V tých dňoch... keď sa Mária mohla venovať sebe a tešiť sa z vyznačenia, nedala sa tak zaujať riešením osobného problému, aby pritom zabudla na tých, o ktorých vedela, že sa aj oni budú tomuto Božiemu daru tešiť.
Vydala sa na cestu...
Navštívená išla navštíviť, pozdravená išla pozdraviť.
Potešená išla potešiť.
Obdarovaná išla obdarovať.
Vyznačená sa išla ponúknuť do služby, aby tým aj iných do nej získala.
A ponáhľala sa... lebo medzi zvestovaním a navštívením, medzi prijatím Blahozvesti a jej odovzdaním nemá daromne plynúť čas.
Neponáhľala sa zo zvedavosti, ani zo strachu.
Jej rýchlosť vychádzala z túžby potešiť, povzbudiť a obslúžiť.
Ak sa aj my neraz ponáhľame a zvyšujeme pritom svoje rýchlosti niekedy priam do nemožnosti, opýtajme sa: Prečo?
Do judejského mesta v hornatom kraji...
Sprístupňovanie Blahozvesti vždy niečo stojí.
Raz je to nudná cesta púšťou, inokedy únavné stúpanie do hornatého kraja.
Ale treba ísť...
A kamkoľvek.
Do spoločenských nížin i do ťažko prístupných horných vrstiev, k pochybovačným Zachariášom aj k ich úprimne veriacim manželkám.
Judejské mesto... hornatý kraj... Zachariášov dom... Alžbeta...
Aká presná adresa...!
Áno, vždy treba vedieť, kam konkrétne zamerať svoju službu, aby čo najviac osožila Božiemu kráľovstvu.
Pozdravila Alžbetu...
Vedela, čo sa patrí, čo je prvé a čo je viac...
Najprv osviežila svojím pozdravom jej dušu, až potom podporila svojou službou jej unavené telo.