I
Keď Ježiš končil svoju reč na jazere, blížil sa večer a hlásila sa aj únava.
Tejto by sa však nebol zbavil, keby bol vystúpil z loďky medzi zástupy.
Povedal preto učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ Myslel tým východný okraj Genezaretského jazera... Bolo to odvážne slovo.
Vplyvom Stredozemného mora a vplyvom rozdielov v nadmorskej výške jazero bývalo v noci dejiskom prudkých búrok.
Teplý vzduch sa v podvečer dvíhal od hladiny a na jeho miesto sa valil z hôr studený, ktorý niekedy veľmi nebezpečne rozhýbal vodnú plochu.
Keď sa už značne vzdialili od pobrežia a Ježišova únava sa premenila na hlboký spánok, prišlo, čo sa dalo predvídať... Nad hlavami učeníkov zahučal vietor a špliechajúce vlny sa začínali nebezpečne prehadzovať do ich rozkolísanej loďky.
Ubúdajúca sila a stupňujúca sa víchrica nútili ich zobudiť Majstra, na ktorého vo svojom zápase so živlami akoby zabudli...
„Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ volali.
A zdá sa, že už trochu nervózne.
Áno, bola to pravda.
Hynuli.
Najmä duchovne...
Strácali vieru, ktorú sa Ježiš svojím slovom a svojimi zázrakmi od začiatku usiloval do nich dostať, v nich udržať a rozmnožiť. Vstal teda, aby novým zázrakom zachránil to najvzácnejšie, čo v nich hynulo.

II
Strhla sa veľká víchrica. – Jedna z tých, ktoré nás presviedčajú, že plaviť sa na jednej lodi s Ježišom neznamená bezstarostné pohodlie.

On spal – aby tí, čo sa rozhodli nasledovať ho, skúsili, čo znamená zostať – hoci len načas – bez jeho usmerňujúceho a posilňujúceho slova.

Zobudili ho. – Omylom. Mali najprv zobudiť svoju vieru.

Ešte nemáte vieru? – Veď ste už toľko toho u mňa videli a počuli, čím by ste si ju mohli zachrániť...
Ostatne, mala by vám na jej záchranu postačiť aj moja prítomnosť, najmä môj pokojný spánok.

III
Búrky bývajú nepríjemné.
Ale niekedy veľmi užitočné.
Keď nás občas zastihnú na mori života, nútia nás volať na Pána, na ktorého tak radi zabúdame, keď nám ide všetko dobre.
Ich hlavným cieľom je naučiť nás veriť, že ak nám on určil cieľ, postará sa o všetko, čo nás k nemu dovedie.
Ak sme na ceste, ktorú nám on naznačil, a prepadá nás nejaké to vlnobitie, nemali by sme sa teda poddávať strachu...
Či vari pochybujeme o jeho prítomnosti?
Nemali by sme.
Je všade s nami a vždy pripravený včas utíšiť všetko v nás i okolo nás.
Len mu povedzme, čo sa s nami deje.
Ale nie bez viery, nie tak nervózne, ako mu to v tomto prípade povedali apoštoli.

IV
Pane, z tvojej vôle sme na mori života a máme sa dostať na druhý breh.
Vieme, že to nebude bez búrok. Neušetril si od nich ani svojich najbližších. Počítame teda s nimi, ale, Pane, aj s tvojou pomocou.
Nech vo chvíľach, keď zaduje nebezpečný vietor, veríme vždy v silu tvojej moci, nie v silu svojej slabosti. Amen.