I
Prorok Izaiáš o Mesiášovi povedal, že bude vracať slepým zrak a chudobným bude ohlasovať blahozvesť.
V tomto prípade sa mu splnili obidve predpovede. Lebo žobrák Bartimej bol aj slepý, aj chudobný.
Keď Ježiš prechádzal popri ňom, začal kričať a volať o zmilovanie. A tým hlasnejšie volal, čím živšie si uvedomoval svoju biedu a čím viac vzrastala v ňom viera, že Ježiš mu môže pomôcť.
Tento prípad je pre nás akousi výzvou prosiť o zrak. Aj my sme slepí. Duchovne.
Viac-menej všetci.
Nikto z nás ešte nevidí Boha v jeho dielach, v jeho vnútornom a vonkajšom pôsobení tak, ako by ho mal vidieť. A Ježiš nám je stále na dosah.
S tou istou mocou a dobrotou, ktorou uzdravil slepého Bartimeja.

II
Okríkali ho, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal. – Lebo stretnutie s Kristom bolo mu osobnou potrebou. Kto pocítil potrebu dostať sa do Ježišovej bezprostrednej blízkosti tak ako slepý Bartimej, ten nebude dbať ani na ľudský ohľad, ani na únavu a nepohodlie.

Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. – Nebol necitný voči cudzej biede, ako bývajú niekedy tí, čo tvoria jeho sprievod...

III
Ježiš vedel, že má pred sebou slepého, a predsa sa ho pýtal: Čo chceš?
Ako vidno, jemu nestačí len nejaké všeobecné: Zmiluj sa nad nami…!
Praje si, aby sme konkrétne vyjadrili to, o čo nám ide, aby sme presne označili, v čom cítime závislosť od neho.
Najmä keď prosíme o odstránenie nejakej svojej duchovnej biedy.
To však predpokladá, aby sa prosiaci dobre poznal. A kvôli tomu sa dôkladne skúmal.
Keby sa nás Ježiš teraz opýtal tak ako Bartimeja, vedeli by sme, čo si máme od neho predovšetkým pýtať?
Ak nie, sme úbohejší slepci ako ten, čo volal naňho pri ceste neďaleko Jericha.

IV
Pane, slepí sme.
Raz preto, že sme smutní a máme plné oči sĺz, hoci vieme, že by sa slzy beznádejného smútku nemali objavovať v očiach tých, čo sú tvoji...
A inokedy nevidíme preto, že dávame svoj zrak zaujať tým, čo nie si ty.
Pane, zmiluj sa nad svojimi duchovnými slepcami a uzdrav nás. Amen.