Bratia a sestry.
Začíname pôstne obdobie a dnes ako aj vtedy, keď prišiel Pán medzi ľudí a videl stav tej doby a veríme, že vidí aj stav tej našej, použil by na začiatku svojho vyučovania tie isté slová ako vtedy: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo“.
Tieto výzvy, ak ich človek počuje prvýkrát, oslovia najmä toho, ktorý ešte nepozná Krista a jeho evanjelium. Ak takýto človek výzvu príjme, zriekne sa zla a vo sviatosti krstu dostáva dar nového života.
My, ktorí sme tu, sme už túto výzvu zachytili a sme pokrstení. Čo tieto výzvy hovoria nám? Vlastná skúsenosť nám hovorí, že aj my potrebujeme nové obrátenie a očistenie, potrebujeme kráčať cestou pokánia a obnovy. Vieme aj to, že to nie je len naša zásluha, pretože nás sem pritiahla Božia milosť, aby odpovedala na milosrdnú lásku Boha, ktorý nás prvý miloval. Potrebujeme sa prebudiť zo stavu nezáujmu a znechutenia.
Bol raz istý kňaz, ktorý znechutený stavom odozvy a nezáujmu vo farnosti, oznámil, že cirkev umrela a nasledujúcu nedeľu, ak by im to nevadilo, bude mať pohreb. Správa sa veľmi rýchlo rozšírila a všetci s napätím očakávali túto udalosť. Vo vyhlásený deň pohrebu bola vo svätyni položená truhla s vekom. Kňaz so smrteľne vážnou tvárou vyzval ľudí ísť dopredu k pozostatkom uložených v truhle. Na dne truhly bolo zrkadlo. Každý kto nazrel do truhly, viete čo videl? Videl cirkev.
Ak nechceme aj my dopadnúť rovnako, ďakujeme Bohu, že nás aj na začiatku tohto pôstneho obdobia volá k obráteniu. Jeho výzva k obráteniu a pokániu sa nevzťahuje na vonkajšie skutky, lebo ak ich robíme len preto, aby nás ľudia chválili, Boh nás už nemá za čo odmeniť. Vonkajšie skutky sú totiž neplodné a klamné, sú len divadlom. Naproti tomu vnútorné obrátenie nám umožňuje, aby sa náš postoj k náboženským úkonom bol úprimný, lebo len vtedy sa mení naše srdce k lepšiemu.
Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejaviť veľmi rozmanitým spôsobom. Evanjelium nám ponúka tri takéto formy. Almužnu, pôst a modlitbu. Chce nás totiž premieňať v troch smeroch. Vo vzťahu blížnemu – almužna, vo vzťahu k sebe samým – pôst a vo vzťahu k Bohu – modlitba.
Len keď tieto skutky robíme v skrytosti, ako nám to radí Pán, pomôže nám to ísť do hĺbky, konať ich preto, aby sme sa zmenili v celej šírke našej osobnosti.
Napríklad almužna zahŕňa v sebe aj prejav lásky k Bohu, lebo prikázanie lásky k Bohu má aj tento dodatok: „Milovať blížneho ako seba samého.“ Máme sa teda podeliť s blížnym o to, čo máme. Ako ľudia tvoríme totiž jednu rodinu a to, s čím sa môžeme podeliť, nepatrí nám, ale blížnym.
Pôst je akýkoľvek sebazápor, ktorý robíme preto, aby sme sa kajali za spáchané zlo, alebo aby sme sa preventívne zabezpečovali proti ďalšiemu a to premieňa náš vzťah aj k Bohu aj k blížnemu.
Modlitba nám dáva poznať, čo treba opraviť vo vzťahu k blížnemu aj k Bohu. Slovíčka prosím, ďakujem a odpusť používame v obidvoch týchto vzťahoch.
V podvedomí však stále túžime po ľudskej odmene a pochvalu za vlastné skutky. Deti od rodičov, manžel od manželky a manželka od manžela. Akosi sa nám nechce čakať na odmenu, ktorú Boh sľubuje po smrti, ale ideme za ľuďmi, lebo oni platia hneď. No podľa nášho Pána získavať pochvalu tu na zemi znamená strácať ju v nebi. Nedivme sa preto, keď tú istú vetu Pán Ježiš opakuje v dnešnom evanjeliu trikrát po sebe: „Tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ Nemusíme sa báť, veď máme spočítané všetky vlasy na hlave a Pán vie aj o všetkých našich dobrých skutkoch, ktoré sme mu poslali do neba, bez toho, aby sme o tom niekomu povedali, lebo veríme, že Otec nás odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.
Nepremárnime toto obdobie Pôstu, ktorý je tým najvýhodnejším časom na obrátenie. O to prosme na materský príhovor Panny Márie, ktorá celý život zabúdala na seba a rozdávala sa v láske.