Jeden divadelník spomínal, že za komunizmu nacvičovali ochotnícke divadlo z dedinského prostredia. Keď už bolo všetko nacvičené, zrazu predvolala režiséra kultúrna referentka a kázala, aby sa zo scenára vypustilo meno Boh a to, čo s tým súvisí. Režisér odmietol aj napriek vyhrážkam s odôvodnením, že tým by hra stratila svoju kvalitu.
Drahí bratia a sestry, nielen za socializmu, ale dnes možno ešte viac sme svedkami mnohých projektov, z ktorých sa vynecháva čo i len zmienka na Boha. Ústava európskej únie, v ktorej nemá miesto zmienka o kresťanských koreňoch je len jedným z príkladov. Čo je však ešte horšie, aj mnoho „projektov“ osobného života sa plánuje dnes bez Boha. V Nemecku napríklad množstvo ľudí, aj tých, ktorí platia cirkevnú daň, sa riadi heslom: „Ničomu neverím, ale nič mi nechýba.“ Veľa ľudí si plánuje svoje životné šťastie bez Boha a má pocit, že si v podstate naozaj vystačia bez neho...
No nepozerajme len na tých druhých. Po prečítaní dnešných úryvkov Písma je jasné, že toto pokušenie je prítomné od stvorenia sveta až doteraz a je pokušením každého jedného človeka: Byť strojcom svojho vlastného šťastia bez Boha. Prvý muž a prvá žena siahli za svojím šťastím proti Božej vôli. Ako to dopadlo? Pocit sebestačnosti a šťastia pominul veľmi rýchlo. Skoro spoznali, že sú nahí a zakrátko boli vyhnaní z raja. Adam a Eva a ich neposlušnosť je prototypom každého nášho hriechu, každého pokusu realizovať sa bez Boha. Aké zúfalé sú tieto pokusy, poznáme aj z vlastnej skúsenosti...
V evanjeliu sme počuli o pokúšaní Krista. Možno sa pýtame, prečo to bolo potrebné. Zaiste, len kvôli nám a z lásky k nám. Ježiš Kristus nám ukazuje, že nikto z nás nemusí podľahnúť, pokušenie pre nás nemusí byť nešťastím, nemusí byť pre nás úskalím, na ktorom stroskotáme, ale práve možnosťou povedať Bohu svoje áno novým spôsobom.
Keď si pozrieme ako bol Pán Ježiš pokúšaný, sme opäť na začiatku: Diabol ponúka v troch pokušeniach materiálne veci, ponúka moc a slávu, vždy však za cenu odvrhnutia Boha; podmienkou je vynechať z toho Pána Boha. Kristus hovorí nie. Jeho poslanie je, ako hovorí Benedikt XVI. – „aby nás oslobodil od hriechu a od mámivého pokušenia plánovať svoj život bez Boha. Neurobil to hlasnými proklamáciami, ale osobným bojom s pokušiteľom, až na kríž.“ Ježiš sa nepúšťa do dialógu s pokušiteľom, ale jeho jediným kritériom je plniť Božiu vôľu. To, čo si praje Boh je rozhodujúce. Akékoľvek veľké šťastie ponúka diabol, je to len fatamorgána. Ježiš si je stopercentne istý, že pre človeka je naj-väčším šťastím plniť Božiu vôľu. Byť v Božej prítomnosti, čakať odmenu od neho, mať čisté svedomie a nezakalený pohľad je niečo, čomu sa nevyrovná nijaké bohatstvo a sláva tohto sveta. A touto istotou Ježiš chce presvedčiť aj nás. Volá nás na cestu, síce strmú a náročnú, ale krásnu a zmysluplnú.
A preto, keď vidíme čoraz viac spoločných a osobných projektov bez Boha, nebolo by správne ľahostajne pokrčiť ramenami a vyhovoriť sa na svoju bezmocnosť. Cestou nie je ani bedákanie a sťažovanie si a hlasné poukazovanie na zlú situáciu.
Ježiš Kristus nám totiž ukázal spôsob ako zastavovať zlo v nás a okolo nás. Osobným bojom so svojimi zlými sklonmi, tichým ale vytrvalým premáhaním našej hlavnej chyby. A tak ako Kristus svojím víťazstvom nad pokušením nás posilnil, tak aj my môžeme našimi duchovnými bojmi a víťazstvami osožiť našim bratom a sestrám.
A druhou vecou, ktorú nás učí náš Pán, je láska k Svätému písmu. Jeden z otcov biskupov nás ešte v seminári povzbudzoval, aby sme mali svoje obľúbené miesta v Písme, ktoré by nám dodávali silu a povzbudzovali k vytrvalosti v povolaní. Naučme sa naspamäť niekoľko citátov a používajme proti diablovým zavádzajúcim rečiam meč Božieho slova.
Drahí bratia a sestry, aj začínajúce obdobie pôstu je veľkou výzvou opäť dať do projektu nášho života Boha, dať ho na prvé miesto, bez neho totiž naša úloha v hre nášho života nemá žiadnu kvalitu. Naopak, s ním aj každá púšť nášho života môže zakvitnúť kvetmi tých najkrajších čností. Zo srdca vám želám požehnaný pôstny čas. Amen.