I
Mužom, čo zavŕšili dvanásty rok života, predpisoval Pánov Zákon tri návštevy chrámu: jednu na Veľkú noc, druhú na Turíce a tretiu na Sviatky stánkov.
Tí, čo bývali za hranicami, mali ísť do Jeruzalema aspoň na Veľkú noc a zúčastniť sa v chráme na obetiach, ktoré konali kňazi, a na vyučovaní, o ktoré sa starali zákonníci.
Táto udalosť, ako jediná známa z Ježišovho detstva, vnuká aj nám tú istú otázku, ktorú mu dala jeho matka: „Čo si nám to urobil?“
Naozaj, prečo si Ježiš tak zvláštne počínal pri tejto príležitosti?
Chcel vari svojim rodičom dať pocítiť, že sa mu ako Bohočloveku nemajú až natoľko miešať výchovou do plánov?
Jeho protiotázka akoby to potvrdzovala.
Pripomenul im ňou totiž svojho nebeského Otca, ktorého akoby chcel vyzdvihnúť nad toho, na ktorého myslela Mária, keď hovorila: „Tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali...“
Ale prečo mu potom rodičia nerozumeli?
Vedeli predsa, že je Synom Najvyššieho, čo mu zaiste aj sami pri výchove pripomínali.
A prečo nakoniec šiel s nimi a bol im poslušný?
Alebo je táto príhoda v chráme znakom, že sa Ježiš vyvíjal celkom prirodzeným ľudským spôsobom a šlo tu potom o typicky chlapčenský prípad, známy v pedagogike ako útek z rodiny?
Ak mu rodičia hovorievali o Jeruzalemskom chráme ako o dome jeho Otca, mohla v ňom zakaždým vzrastať túžba dostať sa tu zvláštnym spôsobom do jeho blízkosti.
Keď sa mu konečne táto túžba splnila a keď pri vyučovaní počul hovoriť o plánoch, ktoré mal Boh s vyvoleným ľudom, započúval sa a úplne sa stratil v tom, čo bolo Otcovo.
Podivil sa preto Márii a Jozefovi, keď mu vyčítali to, za čo ho od detstva oduševňovali.
No v každom prípade bolo toto jeho počínanie zvláštne.
Nerozumieme mu.
A takisto ani jeho odpovedi.
Ako jej nerozumeli ani jeho rodičia.
Ale ak čítame o matke Márii, že všetky tieto slová zachovávala vo svojom srdci, vieme, čo máme robiť a aký postoj zaujať v prípadoch, keď ešte nemôžeme pochopiť niektoré Ježišovo slovo alebo niektorý jeho čin.
Máme ich nosiť v srdci, rozmýšľať nad nimi a čakať, kedy sa Bohu zapáči urobiť nám ich prostredníctvom svojho Ducha zrozumiteľnými.

II
Ježiš zostal v Jeruzaleme. – Prečo? Aby zdôraznil, že Otec, ktorý tam býval osobitným spôsobom, chce nás mať čím častejšie vo svojej blízkosti, alebo aby svojimi udivujúcimi otázkami a odpoveďami dal učiteľom Zákona najavo, že prichádza ako nové svetlo, bez ktorého nikto nepochopí a potom ani nevysvetlí zmysel Písem?
Alebo chcel týmto predĺženým pobytom v meste, ktoré zabíjalo prorokov, navykať svoju matku na to, že raz pre spásu sveta aj trvalejšie stratí jeho fyzickú prítomnosť?
Nevieme.
Možno tak urobil pre všetko toto a ešte aj pre mnoho iného.

Potom sa vrátil do Nazareta – a bol im poslušný...
Aby ukázal, ako treba poslúchať tých, čo zastupujú Boha, aj vtedy, keď nie sú na tej mravnej výške ako my, ale sú pritom od Boha ustanovení, aby nás viedli a dávali nás do osožného súladu s tými, s ktorými máme tvoriť jednu veľkú Božiu rodinu.

III
Ak bol Ježiš svojvoľný v chráme a potom poslušný v Nazarete, možno aj preto, aby nám ukázal dvojrozmernosť poslušnosti: smerom k Otcovi a smerom k ľuďom.
Aby nám ukázal, že tú prvú – smerom k Otcovi – treba zachovávať aj vtedy, keď ňou možno spôsobujeme iným starosti, ba aj bolesti, a tú druhú len vtedy, keď nie je v rozpore s prvou.
Ak sme takto pochopili jeho zvláštne počínanie, nemalo by toto Božie slovo doznieť v nás bez toho, že by sme si – ak treba – neprekontrolovali a neopravili obidve tieto svoje poslušnosti.

IV
Pane, Ježišu Kriste, vieme, že nás týmto svojím príkladom učíš najťažšej, ale zároveň najpotrebnejšej čnosti.
Buď nám stále pred očami, aby sme ani na chvíľku nezabudli, ako treba poslúchať Boha a ako sa treba podriaďovať ľuďom. Amen.