Náš Pán Ježiš Kristus vyháňal zlých duchov.

A kázal tak robiť aj svojim učeníkom.

Robil to svojím slovom, ktoré podnes nestratilo svoju liečivú silu.

Aj dnes je rovnako živé a účinné.

Najmä tam, kde ide o najrozličnejšie bežné posadnutosti, posadnutosti hriechom. Ale aj tam, kde ide o civilizačné choroby, ako sú ochorenia z nadvýživy a podvýživy, z technicizmu, z pansexualizmu, z drog, alkoholizmu. Osobitne tam, kde ide o depresie, ktoré sa rodia medzi ľuďmi zo vzájomného nepochopenia a bezohľadnosti.

Cirkev, v ktorej Kristus ďalej žije a pôsobí, má v jeho slove moc nielen proti týmto jednotlivým ochoreniam, ale aj proti ich spoločnému zdroju – proti egoizmu.

Jean Rostand tu hovorí takto: Cirkev nás lieči z posadnutosti, z tohto nášho základného neduhu tým, že nás učí milovať sa navzájom. Veď psychológia napríklad dokazuje, že osem z desiatich prípadov neurózy je zapríčinených pri výchove dieťaťa nedostatkom materskej lásky. Choré sú tu matky i deti.

Matky preto, že nedokážu zvíťaziť nad svojím egocentrizmom a altruisticky prijať svoj životný cieľ, že sa nevedia odhodlať k obetovaniu sa za druhých a deti sú choré, lebo im tento altruistický cieľ nemá kto ukázať.

Ak nám Boh prikázal lásku ku všetkým a poslal nám svojho Syna, aby nám ukázal, čo znamená milovať, dal nám v tomto svojom príkaze liek proti egoizmu, plodiacemu toľké civilizačné aj iné choroby, prostriedok, za ktorý by sme mu mali denne ďakovať.

Tak robil Ježiš a tak kázal robiť aj svojim učeníkom, keď ich posielal uzdravovať a vyháňať diabolstvá.

Chorí sme?

Áno...

Jednotlivci i spoločnosť.

Kde je teda chyba, ak máme v rukách taký prostriedok, ako je mocné Pánovo slovo?

Kde inde, ako v nás samých?

Neužívame ho, hoci nám to Pán nielen ukázal, ale aj prikázal.