Chcem, buď čistý – povedal Ježiš malomocnému. A bez slov akoby dodal: Aj ja chcem, čo ty. Ako vidíš, prispôsobujem sa ti...

A teraz, keď si už zdravý, prispôsob sa ty mne.

Nežiadam veľa. Len to, aby si: Nikomu o tom nehovoril a šiel sa ukázať kňazovi kvôli zdravotnej prehliadke a kvôli predpísanej obete.

Tým poslúchneš razom mňa i Mojžiša...

Žiaľ, tento prípad sa nekončil tak, ako si prial Ježiš a ako predpísal Mojžiš.

Uzdravený z malomocenstva neposlúchol a spôsobil tým svojmu dobrodincovi veľkú nepríjemnosť. Ježiš už nemohol vojsť do mesta, ale musel sa skrývať na pustých miestach.

Zaiste sa nám nepáči počínanie tohto uzdraveného. A keby sme ho stretli, určite by sme mu to aj povedali.

Ale či to nie je aj náš veľmi častý prípad?

Vieme byť veľmi úctiví, keď si v tiesni prosíme niečo od Boha. A nemusí nám nič ani prikazovať, sami mu sľubujeme, čo všeličo z vďačnosti za vyslyšanie urobíme. No keď sa splní naše prianie, veľmi rýchlo zabúdame na vďačnú úctu a poslušnosť.

Boh je vždy rád a vždy je poctený, keď ho o niečo prosíme.

Veď je naším Otcom a svojimi prosbami uznávame jeho dobrotu i jeho moc. Nesmieme však zabúdať, že sú aj iné pocty, ktoré od nás očakáva, ako naše prosby. A z tých treba na prvom mieste spomenúť poslušnosť, snahu splniť, čo si on od nás praje.

Možno mu vo vďačnom nadšení ponúkame, čo my pokladáme za vďačnosť, ako si azda myslel aj malomocný, že spraví Ježišovi väčšiu radosť, keď začne hneď rozhlasovať jeho slávu.

Lenže tu zostáva pravdou, že zo všetkých darov a pozorností, ktoré my môžeme dobrotivému Bohu dať, najmilšia mu je naša poslušnosť.

Nezabudnime na to, keď vychádzame zo spovednice, kde sme sa ukázali kňazovi a sľubovali, že budeme spĺňať Božiu vôľu, vyjadrenú Jeho prikázaniami.